Svätá K A T A R Í N A ...S I E N S K Á ,panna,učiteľka Cirkvi,patrónka Európy-sviatok 29.apríl

Medzi najväčšími sväticami katolíckej cirkvi celých 2 tis. rokov sa skvie svätá Katarína zo Sieny...Z jednoduchej panny sa stala význačná žena,žijúca svätica...ktorá svojím úsilím,modlitbami prispela k návratu pápeža z Avignonu do Ríma...

16. septembra 1376 pápež Gregor XI opustil Avignon a vrátil sa do Ríma. Bol to návrat pápeža po 71 rokoch.

Sv. Katarína Sienská, panna a učiteľka Cirkvi, spolupatrónka Európy, 29. apríla

Sv.Katarína zo Sieny- Taliansko-pochádzala z 25 detí / bola 24 predposledná/-najväčšia svätica 14 storočia

Link: Taiansky hist.veľkofilm 1957 -Sv.Katarína zo Sieny
Svätá Katarína Sienska, Io Caterina, Ja Katarína Svätá Katarína Sienska, Io Caterina, Ja Katarína 1957

Katarína sa narodila v roku 1347 ako dvadsiate štvrté dieťa do talianskej rodiny nižšej strednej vrstvy. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží a matka Lapa Piagentová ženou v domácnosti. Narodila sa ako dvojča,

Patrí k najväčším sväticiam celej cirkvi.Prežívala utrpenie Krista a dostala krvacajúce rany-stigmy ako Ježiš.Mala mnohé videnia,písala si s pápežmi.Svoj život zasvätila Bohu ako členka rádu sv.Dominika-terciárka-3 rád.

Svätá Katarína Sienská * 25. marec 1347, Siena, Toskánsko – † 29. apríl 1380, Rím) bola talianska dominikánska terciárka (mantelátka), mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica. Je jedna z troch učiteliek Katolíckej cirkvi.

29. júna 1461 bola kanonizovaná pápežom Piom II. Jej sviatok pripadá na 29. apríla V roku 1866 bola pápežom Piom IX. vyhlásená za spolupatrónku mesta Rím. V roku 1939 ju pápež Pius XII. vyhlásil spolu so Františkom z Assisi za hlavných patrónov Talianska. V roku 1970 bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Pri tejto príležitosti ju pápež Pavol VI. označil za „mystičku vteleného Slova“ a najmä ukrižovaného Krista. 1. októbra 1999 bola pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za patrónku Európy. Patrí k obľúbeným sväticiam katolíckeho kresťanského umenia.

Mená

slovenské mená: Katarína Sienská, Katarína zo Sieny, Katarína Benincasová

tal. Caterina Benincasa, Caterina Benincasa da Siena alebo len: Caterina da Siena

lat. Catharina Senensis

Primárne pramene k životu Kataríny Sienskej

Najdôležitejším súdobým dielom mapujúcim Katarínin život je latinský životopis (legenda) Legenda beatae Catharinae Senensis (tzv. Legenda Maior) od Raymonda z Capuy z roku 1393. Dielo bolo spísané na základe Raymondových vlastných spomienok a svedectiev Kataríniných blízkych priateľov, rodiny a ďalších súčasníkov. V roku 1477 bolo preložené do taliančiny. Na základe tohto životopisu zostavil neskôr dominikán Tomasso Caffarini zo Sieny krátke vydanie známe ako Legenda Minor, ktoré sa tiež dočkalo prekladu do taliančiny.

Životopis

Detstvo a raný život Kataríny Sienskej v Siene

Santuario di Santa Caterina (Domov Kataríny Sienskej) v Siene, Taliansko

Katarína sa narodila v roku 1347 ako dvadsiate tretie dieťa do talianskej rodiny nižšej strednej vrstvy. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží a matka Lapa Piagentová ženou v domácnosti. Narodila sa ako dvojča, no jej sestra čoskoro po pôrode zomrela a rovnako detstvo neprežila ani väčšina jej ostatných súrodencov. Spolu s Katarínou vyrastal aj jej bratranec Tomasso della Fonte, ktorý mal značný vplyv na jej duchovný rast.

Ako sedemročná mala Katarína podľa legendy po mystickej skúsenosti zasvätiť svoje panenstvo Ježišovi Kristovi a prežiť viaceré videnia. Zamýšľaný spôsob života však Katarínu priviedol ku konfliktom s jej rodičmi, ktorí ju chceli vydať. Matkin tlak sa Katarína rozhodla vyriešiť ostrihaním si vlasov. Tvrdohlavosťou si napokon vymohla súhlas rodičov, ktorí jej umožnili stať sa v roku 1363 terciárkou dominikánskej rehole (t. j. členkou mníšskeho tretieho rádu, ktorá skladá iba jednoduché sľuby a môže zostať žiť mimo kláštora). I napriek tomu začala žiť asketicky a nasledujúce 4 roky vychádzala z cely spravidla len preto, aby mohla byť prítomná na bohoslužbách. Vo svojich dvadsiatich rokoch prežila „duchovné zasnúbenie“ sa ku Kristovi a pod vplyvom tejto skúsenosti opustila smer askézy a začala verejne slúžiť chudobným a chorým. Pre svoju zbožnosť a prísny asketizmus rýchlo získala širokú povesť. Pod duchovným vedením dominikánov, vrátane svojho bratranca Tommasa della Fonte, sa naučila čítať a nadviazala kontakty s členmi rôznych reholí (dominikáni, františkáni, augustiniáni). Postupne sa okolo nej zhromaždila tzv. rodina – „famiglia“, ktorá ju už ako dvadsaťročnú vnímala ako svoju „duchovnú matku“, keďže svojim učeníkom priamo či prostredníctvom listov poskytovala duchovné rady.

Obraz svätej Kataríny Sienskej od anonymného autora (prezývaný Maestro de Perea), olej a tempera na drevenom paneli, 1490 – 1510, Musée de la cathédrale de Segorbe, Segorbe

Pôsobenie Kataríny Sienskej v Taliansku a Avignone

Neroccio de’Landi, svätá Katarína Sienská, polychrómovaná plastika, 1474, Oratorio di Santa Caterina, Siena

Angažovanosť Katarínu postupne priviedla k snahám o reformu spoločnosti a cirkvi. Ako žena bez silnejšieho sociálneho a politicko-mocenského zázemia, ktorá kritizovala a poúčala verejnosť, či volala po mieri v kresťanskom svete a po novej križiackej výprave, bola oponentmi obviňovaná z pokrytectva a namyslenosti. Jej okolie sa tiež s nedôverou pozeralo na jej extázy a prílišnú nábožnosť. Katarínine spoločenstvo navyše v niektorých ohľadoch pripomínalo sektárske hnutie tzv. apoštolských bratov, ktoré sa v Taliansku šírilo od polovice 13. storočia. Napokon bola Katarína predvolaná do Florencie, kde mala v roku 1374 podať správu generálnej kapitule svojho rádu. Svoj apoštolát pred kapitulou úspešne obhájila a kapitola ustanovila Raymonda z Capuy (Raimondo da Capua) za jej duchovného vodcu.

Veľmi citlivo vnímala vojnu medzi pápežstvom a talianskymi mestskými štátmi. Keď pápež Gregor XI. uložil v roku 1376 interdikt na Florenciu, rozhodla sa odísť sprostredkovať mier do Avignonu, kde pápeži sídlili od roku 1309. Ciele jej misie sa jej však naplniť nepodarilo – pápež ju ignoroval. V Taliansku, ale i inde v Európe dlhodobo vzrastali snahy o návrat pápežstva z Avignonu do Ríma. Hoci Katarína túto myšlienku neiniciovala, jej vplyv na Gregorovo rozhodnutie vrátiť stále sídlo pápežov do Ríma, veľmi ovplyvnila.

Aj v nasledujúcom období Katarína vytrvala vo svojom úsilí o krížovú výpravu, ktorej motív sa často opakuje v jej listoch. V roku 1375 odišla do Pisy, kde mala počas extázy v kostole získať stigmy, ktoré ale boli viditeľné len pre ňu. V januári 1377 sa vrátila do Sieny a nasledujúce dva roky pokračovala vo svojom duchovnom poslaní na toskánskom vidieku a v snahách o mier vo Florencii.

Život Kataríny Sienskej v Ríme a jej smrť

Sarkofág Kataríny Sienskej, Santa Maria sopra Minerva, Rím, Taliansko

Od novembra 1378 až do svojej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. v rámci snáh o skončenie novovzniknutej pápežskej schizmy. Rozosielala listy a výzvy európskym osobnostiam a panovníkom. Komponovala tiež svoju knihu Dialóg napísanú v štyroch traktátoch, ktorú zamýšľala ako svoj duchovný testament pre svet. Podľa Christofa Dahma „Modlitby a listy z Kataríniných posledných mesiacov života svedčia o jej zúfalstve, no zároveň aj o nádeji, že iba Božie milosrdenstvo môže reformovať cirkev.“ Začiatkom roku 1380 prežila Katarína záchvat a v apríli zomrela. Pochovaná bola v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jej hlava je dnes uložená v San Domenico v Siene. Katarínine relikvie sú uctievané aj v iných kostoloch a kláštoroch v Taliansku. Miestnosť, v ktorej zomrela sa stala pútnickým miestom a neskôr bola premenená na kaplnku.

Úvodna strana Libro della divina dottrina, folio a1r, Bologna: Baldassarre Azzoguidi, 1475, dnes Biblioteca Europea di Informazione e Cultura, Miláno

Dielo a myslenie

Svoje diela Katarína nepísala priamo, ale diktovala svojim duchovným priateľom alebo žiakom. Zachovalo sa viac ako 380 listov (väčšina zdrojov uvádza 381), 26 modlitieb a 4 traktáty Il libro della divina dottrina, známe ako Dialóg (aj Dialóg Božej náuky alebo Dialóg Božej prozreteľnosti či Dialóg s Božou prozreteľnosťou, tal. Dialogo della Divina Provvidenza, 1378). České a slovenské preklady jej diel pozri nižšie.

Katarínino najvýznamnejšie dielo Dialóg bolo spísané v podobe dialógu s Bohom. Pozostáva zo 167 kapitol, v ktorých sa Katarína ako Božia dcéra obracia k Bohu s prosbami o milosrdenstvo nad ňou, svetom a kresťanmi. V Dialógu Katarína predstavuje svoje teologické učenie, ktoré pozostáva z viacerých čiastkových náuk.

Osobným rozvojom človeka v láske k Bohu, k blížnemu a k sebe samému sa človek podľa Kataríny približuje k dokonalosti. Túžba duše po Bohu je v jej myslení nekonečná, takže poníma aj nekonečnosť Božiu a všetko ľudstvo. Prostredníctvom Kristovho vtelenia kresťan, ako po moste, prechádza cez priepasť Adamovho pádu (hriechu) k spáse. Napreduje k Bohu poslušnosťou, ktorú Adam zavrhol a Kristus obnovil a ktorej kľúč zveril Cirkvi. Nie všetky cesty vedú podľa Kataríny k spaseniu. Ľudí však osvetľuje Božie svetlo, ktoré im ukazuje správnu cestu. Putovanie k Bohu zároveň pre Katarínu v duchu asketickej tradície znamená putovanie do vlastného vnútra. Boha opisuje ako „bláznivo milujúceho“ či „opitého láskou“ a seba samu ako naplnenú jeho láskou. Človek podľa Kataríny bez lásky nemôže žiť, keďže sám bol stvorený Bohom z lásky. Nekonečná Božia láska je podľa Kataríny aj zdrojom ľudskej dôstojnosti.

Baldassare Franceschini, svätá Katarína Sienská, olej na plátne, 17. storočie, Dulwich Picture Gallery, Londýn

Zobrazovanie

Katarína patrila k obľúbeným námetom katolíckych umelcov. Jej zobrazenie prešlo v priebehu druhej polovice druhého tisícročia výrazným vývojom. Pôvodne bývala často znázorňovaná ako mníška v čierno-bielom dominikánskom hábite. Až od 16. storočia sa stalo bežným aj zobrazenie v bielom odeve. Typickými črtami jej postavy boli asketická oválna tvár, výrazné črty obočia, mierne predĺžený nos, tenké pery a stočená horná pera. Zvyčajne drží ľaliu ako symbol jej čistoty alebo knihu, ktorá ikonograficky reprezentuje jej Dialóg. Kataríninými ďalšími atribútmi bývajú stigmy na chodidlách, dlaniach a srdci, tŕňová koruna či kríž ako symboly jej obety. Menej často býva zobrazovaná s holubicou, ktorá symbolizuje pôsobenie Ducha svätého i jej mierotvorné úsilie, alebo s predmetmi reprezentujúcimi pápežstvo, ktoré počas života podporovala.

Poznámky

↑ V čase jej svätorečenia si ju Cirkev pripomínala prvú májovú nedeľu, až v roku 1630 pápež Urban VIII. presunul spomienku na 30. apríla. V roku 1727 ustanovil pápež Benedikt XIII. liturgický sviatok spomienky prijatia Kataríninich stigiem na 1. apríla. 29. apríla, t. j. v deň jej úmrtia, si jej spomienku pôvodne pripomínali len v jej rodnej Siene, na úrovni Katolíckej cirkvi sa tento deň ustálil až po prijatí apoštolského listu motu proprio Mysterii Paschalis v roku 1969 s účinnosťou od 1. januára 1970. Sviatok svätých Františka z Asissi a Kataríny Sienskej, ako patrónov Talianska, pripadá v Taliansku na 4. októbra.

Sv. Katarína Sienská - (29.04.)

Narodila sa 25. marca roku 1347 v toskánskom meste Siena. Katarína sa narodila ako posledná z 25 detí. Od malička bola slnkom rodiny, takže ju prezývali Eufrozína, čo znamená Potešenie. Už ako šesťročná mala prvé videnie, ktoré pochopila, ako povolanie k bezvýhradnému nasledovaniu Pána Ježiša. Už ako dvanásťročnú ju chceli vydať, ale ona pevne trvala na svojom rozhodnutí, viesť zasvätený život. Po určitom duchovnom zápase bola prijatá ku kajúcim sestrám sv. Dominika. Výnimočné nebeské milosti ju posilňovali v ťažkom, ale rýchlom napredovaní. Videnia a extázy, spojené s mimoriadnou kajúcnosťou, s hrdinskou láskou k chudobným, chorým a zločincom vyvolali na jednej strane jej veľkú popularitu, na druhej strane však závisť a rozpory aj v cirkevných kruhoch. Niekoľkokrát sami rehoľní bratia dominikáni ju vyniesli z kostola, keď bola v extáze. Určitú dobu ju Boh očisťoval aj tým spôsobom, že išlo o nej viacej veľmi škaredých klebiet. Dokonca vlastná matka sa jej chcela zriecť, ak neprestane opatrovať chorých, ktorí ju dostali do rečí. Ona sama odpovedala veľmi múdro: „Ani Pán Ježiš neprestal robiť dobre, i keď na neho vymýšľali zlé veci.“

Vedela čítať hriešnikom vo svedomí a odhaľovať im aj ich najskrytejšie hriechy. Keď sa k nej niekto priblížil a začal sa s ňou zhovárať, hneď mu dala najavo, že skôr ako začne hovoriť o Bohu, mal by si očistiť dušu. Veľmi prísna bola voči nekajúcim, ale veľmi nežná voči tým, ktorí chceli robiť pokánie. Jej činnosť však nesiahala len do oblasti duchovnej, ale angažovala sa aj v politike, aspoň na toľko, nakoľko ona súvisela s dobrom duší a cirkvi.
Sv. Katarína žila v dobe Avignonského zajatia pápežov. Toto prebývanie pápežov v Avignone veľmi oslabovalo pápežskú autoritu. Katarína sa stala Božím poslom na urovnanie týchto rozporov. Cítila, že ju k tomu vedie vnútorné vnuknutie. A tak vystúpila verejne. Najprv svojimi listami, ktorými sa obracali na rozličné osobnosti v Cirkvi. Začínajú k nej putovať rôzni vysokí hodnostári Cirkvi. Takmer v každom jej liste sa ozýva nárek nad zosvetáčtením, lakomstvom, a nedbanlivosťou duchovných.

V roku 1375 sa obracia na samého pápeža Gregora XI. Listom plným poníženosti a oddanosti voči Kristovmu námestníkovi, ale zároveň s vedomím Božieho poslania. V roku 1376 opustila rodnú Sienu a vydala sa so svojou družinou na cestu do Avignonu. Prišla, aby rokovala medzi pápežom a Florenciou, ktorá začala organizovať ozbrojený boj proti cirkevnému štátu, teda proti pápežovi. Na audiencii u pápeža rokovala nielen o mieri, ale prihovárala sa aj za reformu cirkvi, aj aby pápež vyhlásil krížovú výpravu proti Turkom. A ešte o jedno ho prosila, aby sa vrátil do Ríma. Rímski veriaci chcú mať svojho biskupa v Ríme. Katarína odhalila pápežovi tajomstvo, ktoré bolo medzi Bohom a ním, sľub, ktorý Bohu dal ešte skôr ako sa stal pápežom, že ak ho zvolia za pápeža, vráti sa do Ríma.

Dňa 16. septembra 1376 pápež Gregor XI opustil Avignon a vrátil sa do Ríma. Bol to návrat pápeža po 71 rokoch. Katarína sa na tomto slávnostnom prijatí pápeža v Ríme nezúčastnila, ale vrátila sa do svojej samoty. Avšak znovu musela zasiahnuť, keď vznikla schizma. Toto dvojvládie na pápežskom stolci trvalo päťdesiat rokov a Katarína veľmi trpela pre túto skutočnosť. V januári roku 1380 napísala svoje posledné listy: pápežovi Urbanovi VI a svojmu spovedníkovi Rajmundovi. Zomrela vo veku 33 rokov.
Katarína bola geniálna žena. Jej múdrosť sa prejavuje v jej spisoch. Jej dialóg vznikal takým spôsobom, že pisári zapisovali to, čo Katarína v extáze hovorila. Ani listy sama nepísala, ale ich diktovala pisárom. Pápež Pavol VI je 6. októbra 1970 vyznačil titulom učiteľky Cirkvi.

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob
29. apríl, sviatok
Sv. Katarína Sienská žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Narodila sa 25. marca 1347 v Siene a zomrela 29. apríla 1380 v Ríme.
Už ako šesťročná prežila veľmi silnú duchovnú skúsenosť s Ježišom, ktorá jej umožnila preniknúť do tajomstva nekonečnej Božej lásky a rozhodujúcim spôsobom poznačila celý jej život. Na základe tejto skúsenosti Katarína premenila svoj život na neustále hľadanie a ohlasovanie Lásky, po ktorej vášnivo túžila a ktorú milovala. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16- ročná vstúpila medzi tzv. „mantelate“ – dominikánske laičky – a to aj napriek nesúhlasu svojich rodičov.

Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Navštevovala väznice, chudobné mestské štvrte, nemocnice, kde hľadala opustených, trpiacich a zabudnutých ľudí. Horela túžbou priniesť každému Božiu lásku a Božie milosrdenstvo.

Katarínino dielo
Katarína po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Ide o jej spisy, ktoré sú známe pod názvom Listy, Dialóg a Modlitby.
Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. No nie je vylúčené, že v knižniciach starých konventov sa môžu nachádzať ďalšie jej listy.
Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Katarína toto dielo diktovala svojim asistentom na základe výnimočného zjavenia, ktoré mala dva roky pred smrťou.
Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Zbierka, ktorú máme k dispozícii, obsahuje 26 modlitieb, no v skutočnosti ich bolo omnoho viac.

Katarína a hľadanie pravdy
Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých ľudí dnešnej doby. Ich hľadanie je však často poznačené obavou o svoj blahobyt či sebarealizáciu. Katarína hovorí, že iba v „cele sebapoznania“ môžeme spoznať skutočnú pravdu o sebe.
Blahoslavený Rajmund z Kapuy opisuje udalosť, keď sa Kataríne v období jej vstupu do rehole zjavil Ježiš a pýtal sa jej: „Vieš kto si ty a kto som ja? Ak pochopíš tieto dve veci, budeš blahoslavená“. Bez toho, aby jej dal čas na rozmyslenie, pokračoval: „Ty si tá, ktorá nie si, Ja som ten, ktorý som“ (Legenda Maior 92). Katarína pochopila na čo sa vzťahovali Ježišove slová. Ničota stvoreného bytia nemôže byť príčinou vlastnej existencie. Túto je potrebné hľadať mimo seba. Prázdnota človeka je zdôraznená plnosťou Toho, ktorý je a ktorý je príčinou všetkého bytia. Pravé poznanie vlastných hraníc privádza človeka k otázke ohľadom vlastnej existencie. Človek začína chápať seba vtedy, keď si uvedomí príčinu svojho bytia.

Poznanie pravdy je teda výsledkom poznania Boha a poznania seba. Tieto dve skutočnosti sa navzájom dopĺňajú a nemôžu byť oddelené. Samotné poznanie Boha nás podľa Kataríny môže priviesť k namyslenosti. Na druhej strane poznanie seba bez istoty, že naša „ničota“ sa môže oprieť o Toho, „ktorý je“, môže byť cestou k beznádeji.
Katarína neváhala prijať to, čo jej Pán povedal. Uverila mu tak silno, že náuka o dvoch poznaniach sa stala základom jej ďalšieho učenia. Zároveň si však položila otázku: Prečo „Ten, ktorý je“, povoláva k existencii bytie, ktoré vôbec nepotrebuje? Na túto otázku existuje len jediná odpoveď- iba láska ho mohla viesť k tomuto činu. Tak sa pojem stvorenia ako úkon lásky stáva prirodzeným doplnením poznania Boha a človeka. Svoj neustály úžas z tejto pravdy vyjadrila i v modlitbe, ktorú vyriekla len niekoľko týždňov pred svojou smrťou.
„Večný Otče, ako si stvoril toto svoje stvorenie? Silno žasnem nad tým a skutočne vidím, tak ako mi ukazuješ, že neexistuje iný dôvod ako ten, že silou ohňa Tvojej lásky nám dávaš existenciu“ (Modlitba 4).
Katarínino učenie ponúka oslobodzujúcu odpoveď na aktuálne otázky ohľadom identity človeka. Jej odpoveď je vzdialená od falošných predstáv založených na spoločenských podmienkach, bohatstve či moci, pretože v centre nášho bytia je Boh a jeho láska nás udržuje v bytí.

Svätá Katarína Sienská (1347 – 1380)

Katarína bola dcérou poctivého farbiara zo Sieny v Taliansku, ktorý sa menoval Benincasa, jej matka sa volala Lapa. Nábožní rodičia mali 24 detí. Roku 1347 porodila ctihodná Lapa dvojčatá, z ktorých jednému dali meno Katarína, druhému Johanna. Katarína už v útlom svojom veku prejavovala popri svojej veselej mysli pevný ráz i nábožnosť. Ako 6 – ročná zažila prvé Božie zjavenie. Keď sa raz vracala z mesta domov, nad bazilikou sv. Dominika videla Pána Ježiša oblečeného do kňazského rúcha a obklopeného bielo odiatymi osobami, ktorými boli sv. Peter, Pavol a Ján. Preto sa Bohu už v mladosti bez váhania zasvätila. Medzi jej veľké cnosti patrili najmä láskavosť a trpezlivosť, najmä v utrpení.

Matka ju poslala raz do chrámu, aby dala odslúžiť sv. omšu ku cti sv. Antona. Dieťa išlo s radosťou ku farárovi, vyriadilo rozkaz matkin a odovzdalo obyčajný obetný peniaz. Katarína ostala na tej sv. omši. Matka, nemôžuc sa jej dočkať, rozhnevala sa a keď sa Katarína vrátila, vo svojej zlosti na ňu zakliala. Desaťročná Katarína mlčala, potom zavolala matku na stranu a riekla: «Matička moja, keď som chybila, vybite ma podľa vôle; ale prosím vás, len už nekľajte, lebo to sa nesvedčí na takú staršiu pani, a môjmu srdcu pôsobí to veľký bôľ.»

Veľa krát pri modlitbe upadala do extázy. Imbert – Gourbeyre o nej píše: „Často, keď odchádzala do svojej izby, aby sa modlila, jej matka videla, že sa vznáša vo vzduchu nad schodmi.“ Páter Raymond, jej duchovný vodca tvrdí: „Vždy, keď si spomenula na svojho Spasiteľa, stratila kontrolu nad svojimi zmyslami, ruky sa jej automaticky zopli k modlitbe, ramená a šija boli nehybné. Jej matka, ktorá tým veciam nerozumela, sa jej občas snažila narovnať krk, ale nešlo to. Oči mala počas extázii zatvorené, nepočula ani hovor, ani krik. Raz, na sviatok obrátenia sv. Pavla, ostala vo vytržení tri dni a tri noci. Mysleli si, že tak, ako sv. Pavol, bola vzatá do tretieho neba. Mnohí z jej žiakov ju videli vznášať sa nad zemou, najmä keď sa modlila.“

Keď mala Katarína štrnásť rokov, jej matka myslela na to, ako by ju mohla najlepšie vydať. Začala ju nádherne obliekať, aby tak jej spanilosť mládencom ešte viac do očí padala. Katarína už ale urobila sľub, že ostane pannou a tie nádherné šaty nosiť nechcela.

Ba čo viac, aby ju do toho vydaja nenútili, ostrihala si bujné vlasy. I začali ju sužovať. Každý ju zľahčoval. Vzali jej izbietku, aby sa nemohla o samote modliť. V kuchyni musela pracovať ako slúžka, aby na iné myšlienky prišla a tú veľkú pobožnosť z mysle vypustila. Ticho a trpezlivo znášala utlačovanie vlastnej rodiny z lásky k Pánu Ježišovi a bola vždy veselá. «Presvedčená som“, riekla konečne, «že Boh prijal môj sľub panenstva; i musím Boha viac poslúchať než ľudí;...ak ma chcete mať doma, rada chcem slúžiť; keď ma vyženiete z domu, Pán, ktorému som sa zasľúbila, nedá mi zahynúť.» Táto trpezlivosť a odhodlanosť, poníženosť a odovzdanosť do vôle Božej, prekonali konečne svetácku myseľ jej rodiny. Prísny otec videl v tejto poníženej vytrvalosti znak opravdivého povolania a rozkázal, aby jej už dali pokoj, aby si viedla život nábožný, ako sa jej ľúbi; i tvrdil, že to celej rodine prinesie väčšie požehnanie, než keby sa vydala a svetácky život viedla. Keď Katarína dosiahla 15. rok veku svojho, venovala sa celkom službe Božej a najčistejšej láske k blížnym.

V Siene bývala chudobná pani, ktorá bola malomocná. V nemocnici ju nikto nechcel obsluhovať, aby sa nenakazil, áno, mala byť už i z mesta vyhnaná. Katarína sa ujala sa tej ženy; každý deň jej všetko potrebné prinášala a opatrovala ju. Čím viac táto nemocná žena požívala obetavú lásku od svätej panny, tým viac prejavovala surový nevďak a zlosť proti nej. Keď sa hneď nevyhovelo jej žiadosti, nadávala sv. Kataríne a také veci jej do očí hovorila, ktoré ju mrzieť a bolieť museli. Svätá panna sa vždy vyhovárala, napr. že sa trochu oneskorila v kostole, atď. ako by bola slúžkou a tá tvrdohlavá žobráčka kňažnou; a tak dlho ju opatrovala, kým neumrela. Sv. Katarína umŕtvovala svoje telo, nejedávala žiaden mäsitý pokrm a živila sa len zeleninou a ovocím. Neskôr sa zdržovala i týchto jedál a nasycovala sa len prijímaním velebnej Sviatosti oltárnej. Ako 17 – ročná obdržala milosť tajomného zjednotenia s Bohom. V roku 1364, počas karnevalu, sa Katarína modlila vo svojej cele. Tu sa jej zjavil Ježiš sprevádzaný svojou Najsvätejšou matkou a povedal jej: „Kvôli mne si pohrdla márnosťami sveta, zriekla si sa radostí zmyslov a túžiš po mojom srdci. Teraz, keď sa tvoja rodina hostí a zabáva, ja si ťa vyberám za snúbenicu vo viere.“ Potom ju Matka Božia priviedla pred Krista, ktorý jej podal snubný prsteň a dodal: „Buď smelá, dcéra moja. Bez meškania splň všetky úlohy, ktoré ti moja Prozreteľnosť uloží. Dávam ti silu viery a ty šťastne premôžeš svojich nepriateľov.“ Nato zjavenie pominulo. Katarína odvtedy nosila drahocenný prsteň mystického zjednotenia svojej duše s Bohom. To viac krát potvrdil aj jej duchovný otec, dominikán Raymund z Capuy. O niekoľko rokov, po ťažkých skúškach, ju Pán Boh obdaril tiež znakmi svojho utrpenia na Golgote - svätými stigmami.

Keď Katarína dosiahla 18. rok života, vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika, kde sa členovia zaväzovali k istým nábožným cvičeniam, i keď do kláštora nevstúpili. K členom patrila istá osoba, menom Palmerina, ktorá bola svätuškárkou, ale v zlom zmysle slova, to jest, ona sa modlila veľmi mnoho, áno i majetok svoj k nábožným cieľom obetovala, pri tom ale bola plná pýchy a zlosti. Táto osoba tak nenávidela sv. Katarínu, že kedykoľvek ju zazrela, alebo len jej meno vysloviť počula, hneď ju pochytili kŕče. Neprestajne ju ohovárala a nadávala jej. Katarína usilovala sa miernym spôsobom túto zlú osobu na iné zmýšľanie priviesť; všetko márne! Keď Palmerina ochorela a Katarína sa jej k obsluhe ponúkala, ona v hneve volala, aby ju z domu vyhodili. I mala umrieť. Neprijmúc sväté sviatosti, skonávala tri dni a tri noci. Medzitým sa Katarína neprestávala za ňu modliť, aby jej duši Boh bol milostivý. I vyslyšal láskavý Boh prosbu svojej vernej služobnice. On dopustil, že tá umierajúca nekajúcnica poznala seba, hriechy ľutovala a len potom blahoslavene usnula. Boh ale poslal na Katarínu ešte ťažšiu skúšku trpezlivosti. Istá Andrea, sestra tretieho rádu, dostala rakovinu na prsiach. Táto nemoc nielen že je ošklivá na pohľad, ale rozširuje i neznesiteľný zápach; preto k nej nechcel nikto ísť, aby ju ošetroval. Katarína sa sama ponúkla nemocnej, že ju bude opatrovať. Táto nemoc je zdĺhavá. Katarína sa neunavila vo svojej trpezlivosti, s ktorou hnusnú ranu čistila a obväzovala, i nejavila pri tom ani najmenší odpor, takže nemocná ju obdivovala.

Čím dokonalejšia je nejaká kresťanská duša alebo skutok, tým menej to môže diabol zniesť, a snaží sa, aby ich znivočil. To badáme i v živote sv. Kataríny. Keď raz ranu nemocnej obväzovala, diabol spôsobil v nej taký odpor, že jej prišlo na vracanie. Sv. panna, aby potrestala svoju krehkú zmyselnosť, celú tvár naklonila k tej smradľavej rane a držala celkom blízko nos a ústa, kým odpor nevymizol. A pokúšal zlý duch i nemocnú, aby trápila sv. pannu. Keď sv. Katarína pri nej celý deň nesedela, hneď myslela, že sa niekde s mužským zabáva, áno i najhanebnejšie veci o nej rozširovala. Keď to počuli iné sestry, preklínali Katarínu, že sa tak pokazila. Táto ticho odpovedala: «Verte, sestry, že som skrze milosť Pána Ježiša Krista pannou.» Na nemocnú ani zlého slovíčka neriekla, ale na všetko obviňovanie odpovedala: «Som pannou.» Pokojne obsluhovala nemocnú a len vzdychala k Bohu, aby každú hanu od nej odvrátil. Pán jej odpovedal zjavením. Kristus Pán stál pred ňou, v pravej ruke mal zlatú korunu, perlami a drahokamy ozdobenú, v ľavej tŕňovú korunu, i prehovoril k nej: «Milá dcéra, musíš obidvoma korunami byť ozdobená; vyvoľ si sama, ktorú chceš nosiť tu na zemi, tá druhá ti potom ostane po smrti.» Katarína odpovedala: «Pane, veď som tebe už dávno obetovala svoju vôľu, ale že žiadaš, aby som si volila, tak volím navždy v tomto živote rovnať sa Tvojmu utrpeniu.» I chytila oboma rukami tŕňovú korunu a takou silou si ju na hlavu vtisla, že jej tŕne do hlavy vnikli, a keď i to videnie pominulo, ešte dlho cítila z toho bolesť.

Keď sa o ohováraniach Kataríny dozvedela jej matka, prišla ku Kataríne a v zlosti riekla: «Či som ti už mnoho ráz nezakázala, aby si tú smradľavú ženskú neobsluhovala: teraz máš za to odmenu, tým sa ti odslúžila, že ťa do zlej povesti medzi ľuďmi priviedla. Ak budeš ešte k nej chodiť, nie si viac mojou dcérou.» Katarína kľakla pred matičku a ticho riekla: «Milá matička: I Pán Boh neprestáva denne dobre činiť hriešnikom, aj keď mu nevďakom odplácajú. A Spasiteľ na kríži priniesol spasenie svetu v tú hodinu, keď Ho potupili. Keby som tú chorú opustila, musí pre nedostatok ošetrovania zahynúť. Omámená je diablom, s pomocou Božou snáď zase príde k sebe.» Tak prosila svätá ako o nejakú milosť, aby svojej ohováračke slúžiť a dobre činiť smela. Nakoniec i táto prišla k rozumu a uznala, ako veľmi sv. Kataríne ublížila. S plačom ju odprosovala.

Sv. panna ju zase objímala a tešila kajúcnu ženu, ktorá každému, kto k nej prišiel, s plačom vyznávala svoj ohavný hriech a tvrdila, že Katarína je nielen nevinnou, ale i svätou. Iné poučenie z jej života. Raz nariekala, keď jej srdce napádali najhanebnejšie myšlienky. „Ach, Pane, kde si bol, že si ma tak opustil?“ – pýtala sa Katarína Ježiša. Pán jej odpovedal: „Bol som u teba“. „Ako“, vravela, „či si mohol byť so mnou medzi toľkými zlými myšlienkami a obrazmi tak ohyzdnými a nečistými?“ „Áno“, odvetil Ježiš, „bol som v tvojom srdci a radoval som sa, vidiac tie boje a odpor, ktoré si kládla; lebo kde vôľa nezvolí, tam niet ani hriechu.“

Sv. Katarína bola i vo vtedajších dobách významnou osobou. Katarína žila v období Avignonského zajatia pápežov. Toto prebývanie pápežov vo Francúzskom Avignone veľmi oslabovalo pápežskú autoritu. Katarína sa stala Božím poslom na urovnanie týchto rozporov. Cítila, že ju k tomu vedie vnútorné vnuknutie. Išlo jej o pravdivú reformu v cirkvi. A tak vystúpila verejne. Najprv svojimi listami, ktorými sa obracala na rozličné osobnosti v Cirkvi. Začali k nej putovať rôzni vysokí cirkevní hodnostári. Takmer v každom jej liste sa ozýva nárek nad svetáctvom, lakomstvom, a nedbanlivosťou duchovných. V roku 1375 sa obracia na samotného pápeža Gregora XI. Listom plným poníženosti a oddanosti voči Kristovmu námestníkovi, ale zároveň s vedomím Božieho poslania. V roku 1376 opustila rodnú Sienu a vydala sa so svojou družinou na cestu do Avignonu. Prišla, aby rokovala medzi pápežom a Florenciou, ktorá začala organizovať ozbrojený boj proti cirkevnému štátu, teda proti pápežovi. Na audiencii u pápeža rokovala nielen o mieri, ale prihovárala sa aj za reformu cirkvi, aj aby pápež vyhlásil krížovú výpravu proti Turkom. A ešte o jedno ho prosila, aby sa vrátil do Ríma. Mier bol nakoniec medzi mestami sprostredkovaný. Rímski veriaci však chceli mať svojho biskupa v Ríme. Katarína odhalila pápežovi tajomstvo, ktoré bolo medzi Bohom a ním, sľub, ktorý dal Bohu ešte skôr ako sa stal pápežom, že ak ho zvolia za pápeža, vráti sa do Ríma.

Dňa 16. septembra 1376 pápež Gregor XI opustil Avignon a vrátil sa do Ríma. Bol to návrat pápeža po 71 rokoch. Katarína sa na tomto slávnostnom prijatí pápeža v Ríme nezúčastnila, ale vrátila sa do svojej samoty. Avšak znovu musela zasiahnuť, keď vznikla schizma. Gregor XI. zomrel r. 1378 a jeho nástupcom sa stal Urban VI. Ten si však znepriatelil kardinálov, ktorí si zvolili protipápeža Klementa VII. Ten sa usadil v Avignone. Katarína niekedy nesúhlasila s krokmi pápeža Urbana VI. a viackrát mu dôrazne dohovárala. Na žiadosť pápeža však prišla do Ríma, kde mu pomáhala v jeho ťažkej situácii. V januári roku 1380 napísala svoje posledné listy: pápežovi Urbanovi VI a svojmu spovedníkovi Rajmundovi.

Napokon dňa 29. apríla 1380, v 33. roku (ako nebeský Spasiteľ) svojho veku vydýchla svoju dušu pod sv. krížom, kde za svojho života vždy tisícerú útechu a nekonečnú blaženosť nachádzala. Zosnula v Ríme. Päť rokov po jej smrti celá Siena slávila prenesenie jej ostatkov. Roku 1461 bola Katarína zapísaná pápežom Piom II. do počtu svätých. Keď jej telo previezli r. 1855 do Ríma, pápež Pius IX. ju vyhlásil za druhú patrónku Večného mesta. Katarína vyniká aj v pisateľskej činnosti. Napísala napríklad krásne dielo „Dialógy“. Dielo je zostavené v podobe otázok nebeskému Otcovi a jeho odpovedí. Kniha vyjadruje cestu lásky, ktorou ide duša v ústrety spojeniu s Najsvätejšou Trojicou. Okrem toho zanechala 375 listov, z ktorých niektoré napísala vo vytržení. Deväť z nich adresovala príbuzným, 23 krát písala pápežom Gregorovi XI. a Urbanovi VI., 11 listov išlo hlavám štátu, z toho 3 uhorskému a poľskému kráľovi Ľudovítovi Veľkému a 11 listov bolo pre kardinálov. Mnoho písala i biskupom, veľmožom, rehoľníkom a iným osobám. Známe sú aj jej modlitby. Čo sa týka jej teologickej úrovne a mystickej hĺbky, zaujíma čestné miesto vedľa Terezky Ježišovej.

Poučenie.

Sv. Katarína je vzorom trpezlivosti. Trpezlivosť je cnosť každému kresťanovi prístupná; ona je vec, ktorá nie je len pre dokonalých, ale každý kresťan, keď sa mu prihodí niečo protivného, nemilého, keď sa mu krivda a bezprávie od iných dostáva, má byť trpezlivým a niet prípadu, kde by bolo dovolené uzdu popustiť nespokojnosti a netrpezlivosti. Trpezlivosť je znamením, že pobožnosť kresťanova je opravdivá a že pochádza od Boha. Čo by si bol ako horlivý na modlitbách, čo by si aj sv. sviatosti prijímal: keď si nie trpezlivým, je tvoja pobožnosť pokrytectvom.

Keď chyby, urážky a krivdy tebe od iných učinené trpezlivo znášaš, podobá sa trpezlivosť tvoja hlavnej cnosti sv. Kataríny, aj keď uznať musíš, že je trpezlivosť tvoja malicherná oproti nesmiernej trpezlivosti, akou sa za života svojho skvela sv. Katarína. Ale i tvoja trpezlivosť, táto najpotrebnejšia z cností kresťanských, môže sa stať veľkou a mohutnou, keď si navykneš ku sv. Kataríne denne sa utiekať a rozjímať o utrpení Pána nášho Ježiša Krista. Chráň sa veľkého zármutku, keď sa ti nestane niečo po vôli. Boh ti odňal len to, čo ti daroval, alebo ti nepopraje, čo by ti škodilo. Či sa ti deje krivda, keď nedosahuješ, čo ti nepatrí? Či má niekto výsadu a právo na statky a hodnosti ? Vzdychni si s prorokom: «Prečo si smutná, duša moja, a prečo sa znepokojuješ ?» Len jedno veľké zlo je, čo ťa má vždy zarmútiť — a to zlo je — hriech; a len jedno opravdivé nešťastie je, totižto smrť v hriechu.

Modlitba.

Ó, Pane Ježišu, ktorý si nám dal tak krásny príklad trpezlivosti, v ktorom Ťa sv. Katarína nasledovala: dopraj i nám tú milosť, aby sme sa túto cnosť od Teba a služobnice Tvojej naučili a v krížoch svojich boli trpezliví. Amen.

Katarína Sienská, panna, mystička, učiteľka Cirkvi

Svätá

Sviatok: 29. apríl

* 25. marec 1347 Siena, Taliansko
† 29. apríl 1380 Rím, Taliansko

Význam mena: čistá (gr.)

Atribúty: dominikánsky habit, (horiace) srdce, ruženec, stigmy, kríž

Patrónka Európy, zdravotných sestier, farských sekretárok

Neznámy maliar: Sv. Katarína Sienská, 19. stor.

Sv. Katarína sa narodila ako dvadsiate piate dieťa v rodine farbiara vlny. Už ako šesťročná mala prvé mystické zážitky – videla strážnych anjelov, ktorí chránia ľudí pred zlom. Keď mala šestnásť rokov, stala sa dominikánskou terciárkou. Stále mala mystické zážitky a videnia Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. Nemala nikdy formálne vzdelanie, ale napriek tomu patrí medzi najväčších teológov svojich čias. Neustále povzbudzovala pápeža, aby sa vrátil späť z Avignonu do Ríma. Veľké úsilie vynakladala, aby sa v Cirkvi skončila veľká západná schizma. V roku 1375 dostala stigmy. Jej duchovným vodcom bol bl. Raymond z Kapuy. V roku 1380 zomrela ako tridsaťtri ročná. Jej listy a traktát „Dialógy“ sa považujú za jedny z najjasnejších teologických spisov v histórii Cirkvi. V roku 1430 sa našlo jej telo neporušené.