B A L A D A ...O ...V O J A K O V I -.skutočný príbeh lásky a ľahostajnosti....

Príbeh vojaka....skutočný príbeh lásky a ľahostajnosti....

Po skončení vojny vo Vietname r.1973,kde bojovali Američania proti Vietnamcom v 60 a 70 rokoch, sa americkí vojaci vracali domov do USA.Po dlhej dobe ich s radosťou očakávali rodičia,príbuzní, známi.Lietadlo doviezlo vojakov na letisko v USA a vojaci volali k svojim blízkym.Jeden vojak,ktorému nešťastná vojna zničila mladosť a musel odísť zo štúdii na front do Vietnamu, volal svojim rodičom z letiska : Drahý otec a mama,konečne sa vraciam po rokoch domov, už sa nemôžem dočkať, kedy vás uvidím a môžem vyobjímať.Som nesmierne sťastný,že vás uvidím a ostanem s vami...

Len mám k vám jednu veľkú prosbu,mám verného kamaráta z vojny,s ktorým som bojoval a celý čas bol v našej jednotke,bol mi najlepší priateľ v tom pekle,kde sme žili...Ale jemu vojenská,nášlapná mína odtrhla jednu nohu a jednu ruku,ale je sebestačný,naučil sa už ako tak pohybovať a snaží sa sám hýbať, má invalidný vozík,s ním dobre manipuluje,je veľmi slušný a vďačný za každú pomoc...je mi ako vlastný brat...chcem ho priviesť k nám....

Nemá kde ísť a nemá nikoho, kto by sa o neho postaral.Chcem,aby ostal u nás,bol by tomu veľmi vďačný...a ja ho chcem k nám domov doviesť...

Rodičia v telefone zmlkli.Nečakali takúto divnú prosbu a pred ich zrakom sa im vynorili veľké problémy,ktoré sú s invalidmi a ich starostlivosťou...

Mama opatrne začala-vieš,to je veľmi náročné sa o takého človeka starať,u nás to nejde,nemôžeme ho prijať,uváž sám,že je to nemožné,aby u nás ostal ....Otec dodal-možno by sa dalo zohnať nejaké sanatorium,či ústav,kde by ho prijali.My by sme takú záťaž neuniesli,zabudni na neho,neviaž sa na neho,nechaj ho tak,preruš s ním kontakt,on si už sám nejakú pomoc nájde,my čakáme na Teba...tak veľmi sa už tešíme...všetci doma sa idú zbláznieť od radosti...že už budeš s nami...

A pre tak postihnutého mladého človeka,doživotného invalida,bezmocnú kaliku a mrzáka, je lepšie, keby zomrel,než žiť takto postihnutý,čo by to mal za život...nikto takú kaliku nechce,vieš koľké náklady na to treba a bol by len zaťažou,celoživotnou otravou s hrbou problémov a kopou peňazí na neho......My sa už nevieme dočkat na Teba,tvoji bratia a sestry a babička už ani nespí od vzrušenia a radosti,stále sa za Teba modlila...celá rodina ti už pripravila oslavu,sú pozvaní k nám aj tvoji priatelia ...všetci netrpezlivo už čakáme,kedy dôjdeš...ponáhľaj sa domov.

Ale smutného vojaka zaliali slzy, zložil telefón a viac neozval....Ostalo ticho...

Doma čakali kedy príde,ale nechodil.Čakali všetci nervózni celý večer a celú noc,nikto nespal...Na druhý deň volali z miestnej polície a kontaktovali rodičov,aby súrne došli na policajnú stanicu.Rodičia sa veľmi zľakli,zdreveneli od strachu a úzkosti...muselo sa niečo stať...čo sa stalo....? pýtali sa sami seba...a vyľakaní rýchlo nasadli do auta a uháňali na policajnú stanicu. Pridelený policajt-seržant ich uvítal a žiadal,aby šli s ním do miestnej márnice,že tam leží mrtvola mladého muža,ktorý mal pri sebe doklady ich syna.Rodičom zamrzla krv v žilách...ledva kráčali od strachu...Došli do márnice a policajt im povedal,že tento mladý muž sa nechal výťahom vyviezt na najvyššie poschodie budovy pri letisku a vyskočil z okna dole,na mieste bol mrtvy a ostal po ňom len invalidný vozík.

Policajt odkryl plachtu z tváre mrtvoly...a zdesení rodičia videli,že mŕtvy samovrah, je ich syn....Keď odtiahli plachtu z mrtvoly,uvideli ,že má len 1 ruku a 1 nohu...