Svätý G O T T H A R D -mních benediktín,biskup -sviatok 5.máj
Svätý Gotthard-biskup,benediktín,divotvorca 11.storočia-sviatok 5.máj
Z prítmia dávnych vekov,spred tisíc rokov vystupuje k nám tajomná postava svätého mnícha benediktína a potom aj biskupa sv. Gottharda z Bavorska žijúceho na prelome X a XI.storočia...po ktorom je pomenovaný aj 3 najdlhší tunel na svete-Svätogotthradský tunel...
Sv.Gotthard-biskup
Svätý Gotthard-biskup,benediktín,divotvorca 11.storočia-sviatok 5.máj
Sviatok: 5. máj. * 960 Reichersdorf, Bavorsko † 1038 Hildesheim, Dolné Sasko. Význam mena: silný s Božou pomocou. Atribút: biskupská berla Svätý Gothard z Hildesheimu (nar. 960 v Reichersdorfe pri Dolnom Alteichu, Bavorsko - zomr. 5. mája 1038 na Moritzbergu v Hildesheime)
Zázraky duchovné i svetské
Biskup konal často vizitačné cesty po svojich domovoch a nemocniciach. Mnoho úbožiakov sa k nemu vždy tlačilo a biskup im udeľoval hojné almužny. Jedno prišla chudobná vdova s chorým chlapcom, ktoré položila k biskupovým nohám.
Chlapec bol postihnutý malomocenstvom a dnou, jeho rany a vredy zakrývali celé telo. Gothardovi bolo chlapca úprimne ľúto a rozkázal slúžiacim, aby ho prevzali. "U Boha nie je nič nemožné, sám tak hovoril. Rovnako tak sa uzdravia aj tieto detské ruky. Ten, ktorý vždy pomáhal úbohým a hriešnym, je cestou k uzdraveniu tohto dieťaťa." Chlapec dostal potrebnú starostlivosť, za štyri až päť mesiacov dokázal svojimi končatinami hýbať, zdvihnúť sa z postele a pohybovať sa. Biskup Gothard potom poznamenal, že bola vypočutá jeho modlitba, aby Pán dokončil začatú prácu. Chlapec nadobudol celkové zdravie a zamestnaný bol v katedrále.
Hrob sv.Gottharda oslávil Boh početnými divmi a zázrakmi a stal sa aj pútnym miestom. Mnohé zázraky sa udiali za jeho života (vzkriesenie utopeného chlapca, uzdravenie chromého, uzdravenie ženy s ťažkou očnou chorobou) a mnohé pri jeho hrobe.
Ako každý svätec má svätý Gothard vo svojom registri množstvo ďalších zázrakov.
Keď prvýkrát putoval na metropolitnú synodu do Seligenstadtu, stretol ženu postihnutú zlým duchom,pôvodne sa živila prostitúciou a tak mal zlý duch k nej prístup a " zelenú".Postupne sa prejavovali všetky znaky diabolského posadnutia.Mala odpor k sväteným veciam,nemohla prekročiť prah kostola,zavýjala,hrýzla,oči jej zbeleli,zúrila.Žena,ešte mladá bola veľmi poznačená posadnutím zlým duchom Jej príbuzní ju brali z jedného kostola do druhého, aby sa svätí za ňou prihovorili a modlili sa za oslobodenie jej duše. Ťažko ju zviazanú priviedli pred Gotharda, ten sa na ňu pozrel a videl v nej zlo...modlil sa skrúšene k Bohu,aby túto nešťastnicu oslobodil a potom položil na ňu ruky a dal jej požehnanie a rozkázal v mene Boha...aby ju zlý duch opustil.Žena hrozne vykríkla a z úst vypľula veľkú žabu..ktorá naraz zmizla a zablýsklo sa a zahrmelo. Žena bola oslobodená a jej trápenie okamžite zmizlo a všetci ďakovali Bohu za zázračnú pomoc.
V Goslare žila zase zbožná žena menom Hatzeka, ktorej syna biskup Gothard sám krstil. Ochorela však bolestivú očnú chorobu, kvôli ktorej nemohla jesť ani spať. Vo svojom utrpení poslala dieťa za biskupom, aby sa za ňu modlil a získal Božiu pomoc. Gothard odtrhol niekoľko kvetov brslenu, urobil cez ne znamenia kríža a dal ich chlapcovi so slovami: "Daj ich svojej matke. Nech si ich vezme ako upomienku na mňa a Boha povolá na uzdravenie." Keď žena priložila kvety k očiam, bolesť ustúpila. Potom odišla za Gothardom vyjadriť svoju vďaku.
K sv.Gotthardovi priniesli príbuzní na nosítkach muža,ktorý mnemohol chodiť..mal vykrútené nohy a ešte chromal,tak sa neudržal na nohách.Svätec sa modlil k Bohu a prosil o zdravie pre postihnutého...potom sa dotkol človeka a jeho nôh a požehnal ho...A postihnutý sa mohol pomaly postaviť a začať chodiť...tento veľký div obrátil aj mnoho vlažných kresťanov k hlbšiemu kresť. životu.
Ale najväčší zázrak bolo vzkriesenie utopeného chlapca.Raz na misijnej ceste prechádzal Gotthard okolo jazera a uvidel mnoho ľudí z blízkej osady ako niesli na nosítkach mrtvého chlapca...márne ho kriesili...nedýchal a bol mrtvy.Mladík asi 15 ročný chcel na malom člnku chytať ryby v jazere,ale člnok sa nahnul a prevrhol a mladík skončil v hlbinách jazera,lebo nevedel plávať.Z brehu to videli jeho kamaráti a zavolali chlapov z blízkej osady na pomoc...tí na člnoch veslovali hlbšie do jazera...až našli mrtvolu mladíka,ktorú voda vyniesla na povrch.Dotiahli ho na breh...triasli ho...ale bol už mrtvy...dobehli aj ženy a jeho matka..ktorá veľmi kričala a plakala...už nebolo pomoci...Gotthard došiel k ľuďom...a videl na zemi mrtvolu utopeného mladíka,chceli ho ísť pochovať.Matka utopeného sa vrhla k nohám svätca a prosila o pomoc...Gotthard sa začal modliť a jeho zrak sa vzniesol k nebu..prosil Boha o pomoc...potom chytil mrtvu ruku mladíka a urobil s ňou znak kríža...a mocným hlasom zvolal...v mene Ježiša...vráť sa duša do tohto tela a priveď ho k životu...naraz sa ruka pohla a mladík otvoril oči...ešte kašľal a vypľúval zo seba vodu...ale žil.Všetci boli ohromení veľkoum mocou Boha a ďakovali Gotthardovi...Mladík neskoršie vstúpil do rádu Benediktínov a často aj sprevádzal Gottharda na jeho misijných cestách.
Na jeho prímluvu bolo veľa ľudí uzdravených aj nad jeho hrobom sa diali zázraky...a zanedlho bol vyhlásený za svätého ako prvý svätec južného Nemecka -Bavorska a jeho úcta sa šírila do okolitých krajín a mnohé kostoly mu boli zasvätené. Svätec na jednej zo svojich ciest musel prekročiť veľký horský priesmyk v dnešnom Švajčiarsku,medzi nebotyčnými horami-Alpami a preto nesie aj meno -Gotthardský priesmyk a v 20 storočí bol vybudovaný podzemný tunel medzi horami,ktorý nesie tiež jeho meno Gotthardský tunel.
V priesmyku švajčiarskych hôr medzi kantónmi Uri a Tessin založili bavorskú vojvodovú kaplnku sv. Gotharda, pri ktorej bol zriadený benediktínsky kláštor, útulok cestujúcich v týchto nehostinných horách. Podľa tohto kláštora dostal povedaný priesmyk meno. Priesmykom sv. Gotharda (Sankt Gotthard) dnes vedú tri tunely: Gotthardský železničný tunel (dĺžka 15 km, dokončený 1881, vtedy najdlhší tunel sveta), Gotthardský cestný tunel (16,9 km, dokončený 1980) a Gotthardský úpätný tunel, ktorý má byť po svojom dokončení (plánovanom na rok 2017) s dĺžkou 57 km najdlhším tunelom sveta.
Jeden kanonik,menom Hildwin,žil pohoršlivým životom a keď sa ho Gotthard pýtal,či sú tie obvinenia na neho pravdou,falošne prisahal,že nie,že je Boh svedkommu,,,že žije zbožným životom a zakrátko bol potrestaný náhlou smrťou v nekajúcnosti.Gotthard dal slúžiť za jeho dušu omše a modlili sa za neho.V noci sa duch Hildwina zjavil Gotthardovi...celý v ohni...a zvolal...mne už niet pomoci...trpím peklené muky v zatratení...Gotthard toto videnie potom spomínal aj ostatným reholníkom ako výstrahu,aby žili naozaj zbožným životom a nie len navonok.
Gothardov životopis
Svätý Gothard z Hildesheimu (nar. asi 960 v Reichersdorfe pri Dolnom Alteichu, Bavorsko - zomr. 5. mája 1038 na Moritzbergu v Hildesheime) bol bavorským kňazom, členom benediktínskeho rádu (OSB) a ako opát kláštorov a Tag kláštorov propagátorom obrodného rehoľného hnutia (Gothardova reforma). Taktiež bol spolupracovníkom rímskeho cisára Henricha II. a potom biskupom v Hildesheime (pri Hannoveri), kde sa preslávil ako veľký staviteľ, šíriteľ kultúry a vzdelanosti. Samotný zoznam titulov a hodností však nikdy nevytvára úplný obraz danej osoby. Ak čítame Gothardov životopis, vidíme najprv syna doby, človeka, ktorý vedel nadviazať na svojich výborných predchodcov, a to dobré odovzdať ďalej.
Avšak na rozdiel od jeho pozabudnutých učiteľov, súčasníkov aj pokračovateľov žije svätý Gothard naďalej v pamäti sveta ako jeden z najznámejšieho svätcov nemeckého stredoveku. Dávne svätogothardské kostoly spolu so slávnym alpským priesmykom uchovávajú dodnes spomienku na počiatky kresťanstva v strednej Európe a sú nemým dokladom sily osobnosti, ktorá bola pociťovaná už za jeho života. Nebolo rozhodne náhodou, že práve Gothard Hildesheimský bol za veľkej slávy svätorečený pápežom ako prvý bavorský svätec.
Už samotné Gothardovo meno je skutočným znamením. Zložené zo slov Gott (Boh) a Hard (silný alebo tvrdý) znamená Boh je silný, v Bohu silný alebo od Boha silnený. Starí Čechovia používali tiež počeštené verzie Hotart, ale ani v Nemecku nebolo jeho meno používané jednotne. Bavorskí krajania užívali väčšinou formy Gotthard, na severe Nemecka, kde neskôr svätec pôsobil, sa zase uplatňoval variant Godehard (preto ho kronikár a jeho dôverník Wolfhere z Hildesheimu v latinskom životopise nazýva Godehardus).
Gothardov pôvod a vzdelanie
Cez priepasť tisíc rokov, ktorá halí presné údaje o svätcovom živote, možno podľa Wolfherových informácií a tradície bavorského kláštora v Dolnom Alteichu (Nieder Alteich) približne rekonštruovať, že svätý Gothard sa narodil roku 960 v osade Reichersdorf, dnes patriacej k farnosti Schwanenk diecézy), miestnej časti mestysa Hengersberg (v okrese Deggendorf). Rozpory panujú v správach o jeho pôvode. Wolfhere nazýva Gothardovu rodinu pánmi krajiny podľa majetku a postavenia, ale iné podanie má svätca za príslušníka chudobnej roľníckej rodiny.
Traduje sa dokonca príbeh o tom, že malý Gothard nemal peniaze ani na zaplatenie prevozníkovi cestou do alteišskej školy (a pretože ho nechcel previezť zadarmo, musel prejsť Dunaj suchou nohou). Gothardov otec Ratmund je tu označovaný za poddaného alteišského kláštora, čo je však potrebné pravdivo poopraviť informáciou, že ešte pred Gothardovým narodením bol tento benediktínsky kláštor premenený na kapitulu a väčšina jeho majetku rozdaná veľmožom. Neobyčajné vzdelanie, ktoré v mladosti Gothard nadobudol, navyše skôr ukazuje na pôvod obdobný nášmu sv. Vojtechovi Slavníkovci či sv. Volfgangovi, potomkovi švábskeho grófa z Pfullingen.
Doba, do ktorej sa Gothard narodil, nie je však temná iba z hľadiska prameňov, pre cirkev vrcholilo obdobie, ktoré Caesar Baronius nazve saeculum obscurum (temný vek). Do neho upadla cirkev v závere karlovskej ríše a už vyše sto rokov bol pápežský stolec vo víre všeobecného úpadku, pri ktorom klesol na obyčajné teritoriálne biskupstvo s pápežom ako exponentom mocenských záujmov niekoľkých talianskych rodín. Pápeži tej doby boli dosadzovaní a zosadzovaní, zapudzovaní, väznení a vraždení. Svetlé chvíle vtedy objavovali len výnimočne, ale vo vnútri cirkvi sa zatiaľ pripravovala obroda.
Gothard začal svoje vzdelanie v kapitulnej škole v Dolnom Alteichu, kde pod vedením znamenitého kňaza Udalgisa (Odalgisus) študoval humanitné vedy, vrátane teológie. Podľa rozprávania bol zbožným a úprimným študentom, ktorý sa vyhýbal všetkým pochabým radovánkam. Inak však hovorí legenda o jeho ministrovaní, pri ktorom raz chytil horúce uhlie do holej ruky, dal si ich do rochetky a doniesol k oltáru, pričom si nepopálil ruku ani rochetku. Avšak podivným zázrakom ukázal Boh, aký milý mu Gothard je. Iná príhoda predznamenáva svätcovo neskoršie povolanie. Zoznámenie so Životom svätého Martina od Sulpicia Severa, kde boli vykreslené skutky východných pustovníkov (anachoretov), vyvolalo v mysli mladého Gotharda veľký nepokoj. Dokonca sa vydal napodobniť svätého Martina so staršími, duchovne spriaznenými druhmi. Po desať dní sa v samote modlil a spieval žalmy, živil sa len lesnými plodmi a bylinkami. Potom ho príbuzní našli a priviedli späť do Alteichu.
Asi od 982 pobýval Gothard u arcibiskupa Bedřicha I. Solnohradského (958 – 991), metropolitov a držiteľov dolnoalteišského léna. A sprevádzal ho tiež na ceste do Talianska. Rímsky cisár Ota II. (973 - 983) vtedy organizoval veľkú vojenskú výpravu proti juhotalianskym Saracénom. Po počiatočných úspechoch však ešte v tom istom roku 982 skončilo ťaženie strašnou porážkou pri Cotrone.
Na talianskej ceste mal Gothard navštíviť aj Rím a tamojšieho reformného a dôstojného pápeža Benedikta VII. (974 - 983), jednej zo svetlých výnimiek temného obdobia. Gothard sa tu zoznámil s vtedajšími politickými, umeleckými a náboženskými prúdmi, medzi ktorými v tom čase vládlo hnutie vychádzajúce z okruhu benediktínskeho rádu (v románskych krajinách reprezentované kláštorom Cluny). Benediktínske reformné hnutie, hlásajúce uprostred svetského a bezstarostného užívania kresťanský odstup od sveta, viedlo v konečnom dôsledku k prehĺbeniu náboženského života. Nakoniec ovplyvnilo celý Západ. Ako by mohlo neovplyvniť svätého Gotharda?
Po návrate z Talianska zotrvával Gothard na arcibiskupskom dvore. Sám Arcibiskup Bedřich ho vysvätil na podjahna a prostredníctvom majstra Liutfrieda sa staral o jeho ďalšie vzdelávanie. Gothard tu študoval latinskú literatúru, ktorú si veľmi obľúbil a vážil si ju. Stal sa odborníkom v pisárskom umení, maliarstve i architektúre. Štúdia ukončil r. 985. Hovorí sa, že bol povolaný späť domov na žiadosť svoju, alteišských kanonikov i pasovského biskupa. Môžeme v tom zrejme vidieť súčasť rodinného plánu, pretože po návrate do Dolného Alteichu bol Gothard pasovským biskupom Pilgrimom vysvätený na diakona av relatívne mladom veku zvolený za prepošta kapituly sv. Morice. Tento plán musel byť však čoskoro revidovaný.
Gotthard (alebo Godehard ) (960 – 5. máj 1038 n. l.; latinsky Latin - Wikipedia Gotthardus , Godehardus ), tiež známy ako Gothard alebo Godehard biskup , bol nemecký biskup uctievaný ako svätý .
život :
Gotthard sa narodil v roku 960 neďaleko Niederaltaich v pasovskej diecéze . Gotthard študoval humanitné vedy a teológiu v opátstve Niederaltaich , kde bol jeho otec Ratmund vazalom kanonikov. Počas pôsobenia v opátstve sa Gotthard stal kanonikom pod vedením opáta Erkanberta. Gotthard potom pokračoval v štúdiách na arcibiskupskom dvore v Salzburgu , kde pôsobil ako cirkevný administrátor. Po precestovaní rôznych krajín, vrátane Talianska , Gotthard dokončil svoje pokročilé štúdium pod vedením Liutfrida v katedrálnej škole v Passau . Potom sa pripojil k kanonikom v Niederaltaich a bol vymenovaný za prepošta .
Keď sa Henrich II. Bavorský rozhodol premeniť kapitulný dom Niederaltaich na benediktínsky kláštor, Gotthard tam zostal ako novic a následne sa tu v roku 990 stal mníchom pod vedením opáta Ercanbertna. V roku 993 bol Gotthard vysvätený za kňaza, neskôr sa stal priorom a rektorom kláštornej školy. Vojvoda Henry bol prítomný pri Gotthardovej inštalácii ako opát v roku 996.
2. decembra 1022 vystriedal Bernwarda vo funkcii biskupa v Hildesheime , pričom ho vysvätil Aribo, arcibiskup z Mainzu . Počas 15 rokov svojej biskupskej vlády si zároveň získal rešpekt kléru. Zaujímal sa najmä o výchovu mladých duchovných, založil niekoľko škôl. Katedrálna škola v Hildesheime sa pod ním stala centrom učenia. Gotthard nariadil postaviť asi 30 kostolov. Okolo roku 1025 založil kláštor pri kaplnke na Zierenbergu a dal tam postaviť kostol, ktorý bol zasvätený sv. Mauriciovi a vysvätený v roku 1028.
Napriek vysokému veku rázne hájil práva svojej diecézy. Po krátkej chorobe zomrel 5. mája 1038 v „Mauritiusstift“, hospici pre cestujúcich, ktorý založil.
Úcta
Tympanón zobrazujúci Krista , Gottharda a Epifánia . Hildesheim, Bazilika svätého Godeharda.
Gotthardovi nástupcovia v episkopáte v Hildesheime Bertold (1119 – 30) a Bernhard I. (1130 – 53) presadzovali jeho kanonizáciu . Podarilo sa to počas biskupského biskupstva Bernarda v roku 1131 a uskutočnilo sa to na synode v Remeši . Tam pápež Inocent II . v prítomnosti Bernarda a Norberta z Xantenu oficiálne vyhlásil Gottharda za svätého.
4. mája 1132 preložil Bernard Gotthardove relikvie z opátskeho kostola do katedrály v Hildesheime. 5. mája sa slávila prvá liturgická slávnosť na Gotthardovu počesť. Relikviám sa pripisovali zázraky . Gotthardská svätyňa je jednou z najstarších zachovaných relikvií zo stredoveku, ktorá pochádza približne z roku 1140.
Drevená socha sv. Gottharda, vyrezávaná okolo roku 1505, Kat. kostol v Schellerten-Farmsen, Dolné Sasko, Nemecko.
Benediktínsky mních a kňaz
V rámci tzv. gorzskej reformy, druhého prúdu benediktínskeho reformného hnutia, tentoraz reprezentovaného lotrinským kláštorom v Gorze pri Met, bol vôľou bavorského vojvodu Henricha Svárlivca v Dolnom Alteichu obnovený benediktínsky kláštor, do ktorého boli začlenení členovia. Ak vychádzame z Gothardovho životopisu, došlo k tomu roku 990. Zatiaľ čo clunyjské hnutie malo na začiatku význam prevažne pre krajiny hovoriace románskymi jazykmi (pre južné Francúzsko a Taliansko), do Nemecka sa šírili idey z Gorze (gorzská, gorze-trevírska či lotrinská reforma) ). Stalo sa tak predovšetkým s pomocou nadšenej záštity, ktorú gorzskému hnutiu poskytovali biskupi a nemeckí panovníci (pre gorzské kláštory je charakteristické, že sa oproti progresívnejšiemu Cluny nestavali proti svetským feudálom, a vždy sa držali v rámci vládnuceho feudálne aristokratického smeru). Táto reforma bola najprv uvedená do lotrinských opátstiev a potom do obrodených i novozaložených kláštorov v Nemecku; už od polovice 10. st. začala postupne zasahovať Porýnie, Alsasko, dnešné Švajčiarsko a Sasko, a potom Hesensko, Švábsko a Bavorsko. V bavorskom vojvodstve bol strediskom reformy kláštor sv. Jimrama (Sankt Emmeram) v Regensburgu, múdro riadený opátom Romualdom (Ramwoldom) a biskupom sv. Volfgangom (rezenským biskupom 973 - 994), odkiaľ sa gorzská reforma šírila po celej diecéze a ďalej do Bavorska. Volfgang Rezenský pôsobil na bavorského vojvodu Henricha Svárlivca a stal sa vychovávateľom jeho detí bl. Gisely, neskoršie uhorské kráľovné, a sv. Henricha, neskoršieho rímskeho cisára. Uvádza sa, že nejaký čas sa zdržiaval u Svätého Jimrama aj Gothard. Ten musel v biskupovi Volfgangovi Rezenskom a opátovi Romualdovi spoznať muža, ktorí mocne obhajovali kláštornú reformu a zdôrazňovali odlúčenie od sveta a majetku. Reforma mala predovšetkým za cieľ obnovenie kláštorného života a disciplíny podľa pravidiel sv. Benedikta, ale aj zdôraznenie asketických prvkov v nich obsiahnutých. Cirkev sa mala odvrátiť od úplnej závislosti a zosvätenia a navrátiť sa späť k svojmu najvlastnejšiemu poslaniu – vedeniu duchovného života (treba uviesť, že v tom čase upadla Benediktova rehoľa mnohokrát do zabudnutia: existovali komunity, ktorých členovia si priviedli do kláštora ženy, niektorí milovali viac ako chórovú bohoslužbu cvičenia so zbraňou a tak išlo nájsť aj kláštory, ktorých osadenstvo sa nezľaklo ani lúpeží). Toto reformné hnutie viedlo skutočne k prehĺbeniu kresťanského života a tým nutne k myšlienkam o význame náboženstva vo verejnom živote, o postavení cirkvi, o zloriadoch v nej ao veľkých úlohách, ktoré má. Nezostalo čisto rehoľným javom a stalo sa mocným dejinným činiteľom. Jedným z mužov, ktorí zasvietia cirkvi na cestu, sa mal stať aj svätý Gothard.
Po absolvovaní svojho novicátu v Dolnom Alteichu zložil Gothard dňa 21. decembra 991 do rúk reformného opáta Erchanberta (Erkanberta) večné mníšske sľuby, prijal rúcho sv. Benedikta a "odriekol sa nadobro sveta". Náš svätec ochotne vkročil do nového života, ktorý úplne zodpovedal jeho zmýšľaniu. Premenu kapituly na kláštor nepociťoval ako vnútenú, ale vzhľadom na kláštorné zázemie (sakrálne, hospodárske i pevnostné) ako rozumný krok. Takto bol ustanovený za priora kláštora a rektora školy.
Roku 993 bol Gothard vysvätený biskupom Volfgangom Rezenským na kňaza. Svätý rezenský biskup zomrel nasledujúceho roku cestou k salzburskému metropolitovi v obci Pupping pri Linci (predtým povedal sprievodu, ktorý chcel brániť ostatným, aby ho videli: „Nechajte otvorené, nech vstúpi kto chce. Nehanbím sa zomrieť, hanbou je iba hriech. "). Sv. Volfgang sa tešil veľkej úcte aj v Čechách a hoci nikdy nevstúpil na českú pôdu, patrí medzi naše zemské patróny. Bolo to hlavne preto, že na začiatku svojho episkopátu napomohol oddeleniu českej časti rezenskej diecézy, aby mohlo vzniknúť pražské biskupstvo (973). Gothard na svojho slávneho predchodcu dokázal nadviazať a vedome tak iste robil. Po Volfgangovej smrti sa stal najväčším propagátorom gorzskej reformy v Bavorsku.
Opát dolnoalteišského kláštora
Následne zomiera roku 995 aj bavorský vojvoda Henrich Svárlivec a na jeho miesto nastupuje jeho rovnomenný syn Henrich (žil 972 – 1024), s ktorým sa Gothard poznal snáď už z kláštora sv. Jimrama v Regensburgu. Jedným z prvých činov nového vojvodu bolo obsadenie opátstva v Dolnom Alteichu. Zdá sa totiž, že Erchanbertovo novátorstvo sa stretlo u niektorých rehoľníkov s prudkým odporom. Aj vo svätcovom životopise čítame, že Gothard oproti iným vytrval, zatiaľ čo oni (hovoria si dokonca o väčšine kláštora) radšej odišli, než aby sa podriadili prísnym rádovým pravidlám. Ukazuje to na tamojšie ťažkosti realizácie gorzskej reformy, ale najviac zrejme aj na rozumné príčiny takéhoto presadzovania. Keď bol - z dôvodov, ktoré si možno len domýšľať - vyštvaný aj samotný opát, vybral si bavorský vojvoda (snáď ešte Henrich Svárlivec) za nového predstaveného práve Gotharda, ktorý sa javil prijateľnejším. Gothard však spočiatku odmietal toto poverenie. Ctil svoju poslušnosť k opátovi, panovníkovmu návrhu sa vzoprel az vojvodského paláca odišiel.
Gothard súhlasil až o mnoho mesiacov neskôr po Erchanbertovom vyhlásení, že sa zo samoty nevráti nikdy viac. Na prianie vojvodu i pasovského biskupa bol potom Gothard jednohlasne zvolený opátom kláštora v Dolnom Alteichu. V Ranshofene, kam ho bavorský vojvoda Henrich Svätý vzal ako skutočného priateľa oslavovať vianočné sviatky, mu bola dňa 27. decembra 996 táto dôstojnosť udelená biskupom Krišťanom (Christianom) Pasovským.
Pre kláštor to bola výborná voľba, pretože aké centrum sa z nedávno obnoveného konventu zrodilo, je obdivuhodné. Alteich sa stal z malej pobočky počas niekoľkých rokov významným strediskom expanzie kláštornej reformy a zostal ním až do polovice storočia nasledujúceho. Opát Gothard bol verným vyznávačom gorzských myšlienok, asketických prvkov, ktoré vyznával už prvý gorzský opát Einold z Toul. Bol horlivým v práci, prísnym k sebe, neúnavným v rozjímaní a zbožným na modlitbách. Jeho duchovné cvičenie mu pritom nebránilo, aby sa vzdelával aj ako stavebník av krátkom čase nechal zbúrať kláštorné budovy a na ich mieste zriadiť nové, ktoré viac vyhovovali potrebám kláštora. Gorzské idey sa síce odkláňali od jednej zo zásadných Benediktových téz, že v kláštorných komunitách má byť práca duševná i telesná v rovnováhe a väčší dôraz kládli na štúdium a duchovný život (najmä zmnoženie chórových bohoslužieb), avšak kolonizačný kláštor v Dolnom Alteichu zúrodňujúci šumavské lesy chcel zrejme naplniť benediktínske heslo. Je zrejmý Gothardov dohľad nad tým, aby bola v kláštore svedomito zachovávaná rehoľa sv. Benedikta, rovnako ako ďaleko od pravdy nebudú ani slová legendy, že ho ostatní rehoľníci milovali a pozerali k nemu. Sám choval rýdzu lásku ku každému bez rozdielu ak bratom bol zhovievavý, vždy plný porozumenia i humoru.
Takými vlastnosťami by sa mal pochopiteľne vyznačovať každý svätec a každý zrejme takým je, pri čítaní Gothardovho životopisu však nemáme dôvod tomuto vypodobneniu neveriť. avšak kolonizačný kláštor v Dolnom Alteichu zúrodňujúci šumavské lesy chcel zrejme naplniť benediktínske heslo "Ora et labora" bezo zvyšku. Je zrejmý Gothardov dohľad nad tým, aby bola v kláštore svedomito zachovávaná rehoľa sv. Benedikta, rovnako ako ďaleko od pravdy nebudú ani slová legendy, že ho ostatní rehoľníci milovali a pozerali k nemu. Sám choval rýdzu lásku ku každému bez rozdielu ak bratom bol zhovievavý, vždy plný porozumenia i humoru. Takými vlastnosťami by sa mal pochopiteľne vyznačovať každý svätec a každý zrejme takým je, pri čítaní Gothardovho životopisu však nemáme dôvod tomuto vypodobneniu neveriť. avšak kolonizačný kláštor v Dolnom Alteichu zúrodňujúci šumavské lesy chcel zrejme naplniť benediktínske heslo "Ora et labora" bezo zvyšku. Je zrejmý Gothardov dohľad nad tým, aby bola v kláštore svedomito zachovávaná rehoľa sv. Benedikta, rovnako ako ďaleko od pravdy nebudú ani slová legendy, že ho ostatní rehoľníci milovali a pozerali k nemu. Sám choval rýdzu lásku ku každému bez rozdielu ak bratom bol zhovievavý, vždy plný porozumenia i humoru. Takými vlastnosťami by sa mal pochopiteľne vyznačovať každý svätec a každý zrejme takým je, pri čítaní Gothardovho životopisu však nemáme dôvod tomuto vypodobneniu neveriť. Benedikta, rovnako ako ďaleko od pravdy nebudú ani slová legendy, že ho ostatní rehoľníci milovali a pozerali k nemu. Sám choval rýdzu lásku ku každému bez rozdielu ak bratom bol zhovievavý, vždy plný porozumenia i humoru. Takými vlastnosťami by sa mal pochopiteľne vyznačovať každý svätec a každý zrejme takým je, pri čítaní Gothardovho životopisu však nemáme dôvod tomuto vypodobneniu neveriť. Benedikta, rovnako ako ďaleko od pravdy nebudú ani slová legendy, že ho ostatní rehoľníci milovali a pozerali k nemu. Sám choval rýdzu lásku ku každému bez rozdielu ak bratom bol zhovievavý, vždy plný porozumenia i humoru. Takými vlastnosťami by sa mal pochopiteľne vyznačovať každý svätec a každý zrejme takým je, pri čítaní Gothardovho životopisu však nemáme dôvod tomuto vypodobneniu neveriť.
Gorzská reforma zdôrazňovala dva prvky - chudobu, ktorá jediná mohla umožniť plný monastický život, a útek zo sveta, ktorý bol reformátormi chápaný ako "vnútorné uzavretie so všetkým, čo bezprostredne neslúži duchovnému životu". Útek zo sveta viedol vo svojich dôsledkoch k znovuoživeniu eremitstva, ako sa s ním neskôr stretávame u svätého Vintiera. Sila mníchov nespočívala v pesimistickom pohŕdaní životom, ale v tom, že na seba brali duchovnú úlohu modliť sa za celé kresťanstvo. Zachovávali si istú otvorenosť k svetu, pestovali vedy, a ako je vidieť na Gothardovom prípade zaujímali sa o politický vývoj a udržiavali kontakty s panovníkmi. Útek pred svetom nemožno stotožňovať s nepriateľstvom voči kultúre. Už sama vysoko cenená slávnostná bohuslužba väčšej komunity vytvára potrebu dostatočného počtu liturgických kníh. Na ich zhotovovanie - ak nemali byť kupované vonku - bolo potrebné skriptória. Gothardom pokračuje cirkevný smer, uvedený sv. Volfgangom, spojený s hlbokou zbožnosťou, klasickými štúdiami a umeleckou prácou.
Gothard bol mužom kláštornej reformy obdobne ako v Čechách svätý Vojtech Slavníkovec (+ 997), taktiež benediktín, ktorý s rímskymi bratmi založil roku 993 prvý mužský kláštor u nás – brvnovský konvent. Známa je novšia povesť, že Gothard svojho o niečo staršieho kolegu Vojtecha v Břevnove navštívil. Chceli sa vzájomne poradiť, ako riešiť rovnaké morálne a duchovné problémy v ich krajinách. Gothardova cesta vraj viedla cez vrch neďaleko Rakovníka, kde spočinul, aby načerpal síl k ďalšiemu putovaniu, a kde neskôr na jeho počesť premonštráti postavili krupský kostolík sv. Gotharda. Doložené sú však iné kontakty svätého Gotharda s našou krajinou. Keď sa krátko pred svojou smrťou rozhodol slovenské knieža Boleslav II. Pobožný založiť ďalší mužský kláštor sv. Jána Krstiteľa v Ostrove pri Davle (Insula), čo potom dokončil jeho syn Boleslav III. Ryšavec, bola roku 999 nová kanonia obsadená rehoľníkmi z Dolného Alteichu. Prvým ostrovským opátom sa stal Gothardov žiak Lantbert. Ten bol v prítomnosti Boleslava III. ordinovaný pražským biskupom Thiddagom a bolo mu zverené miesto, kde mal stáť budúci kláštor.
České benediktínstvo sa tak prakticky na samom počiatku nachádza vo sfére gorzskej reformy. Ostrovskí benediktíni udržiavali kontakt s materským opátstvom v Dolnom Alteichu ešte dlho a neskôr sa stali šíriteľmi Gothardovho kultu. Okrem Ostrova pristupuje k reformnému okruhu Gorza čoskoro aj Břevnov. Sledujeme, že po Vojtechovom odchode z Čiech aventínski benediktíni z Břevnova presídlili do uhorskej Panonhalmy, a namiesto nich sa sem skôr či neskôr dostali bratia z Dolného Alteichu. Ten bol v prítomnosti Boleslava III. ordinovaný pražským biskupom Thiddagom a bolo mu zverené miesto, kde mal stáť budúci kláštor. České benediktínstvo sa tak prakticky na samom počiatku nachádza vo sfére gorzskej reformy. Ostrovskí benediktíni udržiavali kontakt s materským opátstvom v Dolnom Alteichu ešte dlho a neskôr sa stali šíriteľmi Gothardovho kultu. Okrem Ostrova pristupuje k reformnému okruhu Gorza čoskoro aj Břevnov. Sledujeme, že po Vojtechovom odchode z Čiech aventínski benediktíni z Břevnova presídlili do uhorskej Panonhalmy, a namiesto nich sa sem skôr či neskôr dostali bratia z Dolného Alteichu. Ten bol v prítomnosti Boleslava III. ordinovaný pražským biskupom Thiddagom a bolo mu zverené miesto, kde mal stáť budúci kláštor.
České benediktínstvo sa tak prakticky na samom počiatku nachádza vo sfére gorzskej reformy. Ostrovskí benediktíni udržiavali kontakt s materským opátstvom v Dolnom Alteichu ešte dlho a neskôr sa stali šíriteľmi Gothardovho kultu. Okrem Ostrova pristupuje k reformnému okruhu Gorza čoskoro aj Břevnov. Sledujeme, že po Vojtechovom odchode z Čiech aventínski benediktíni z Břevnova presídlili do uhorskej Panonhalmy, a namiesto nich sa sem skôr či neskôr dostali bratia z Dolného Alteichu. Ostrovskí benediktíni udržiavali kontakt s materským opátstvom v Dolnom Alteichu ešte dlho a neskôr sa stali šíriteľmi Gothardovho kultu. Okrem Ostrova pristupuje k reformnému okruhu Gorza čoskoro aj Břevnov. Sledujeme, že po Vojtechovom odchode z Čiech aventínski benediktíni z Břevnova presídlili do uhorskej Panonhalmy, a namiesto nich sa sem skôr či neskôr dostali bratia z Dolného Alteichu. Ostrovskí benediktíni udržiavali kontakt s materským opátstvom v Dolnom Alteichu ešte dlho a neskôr sa stali šíriteľmi Gothardovho kultu. Okrem Ostrova pristupuje k reformnému okruhu Gorza čoskoro aj Břevnov. Sledujeme, že po Vojtechovom odchode z Čiech aventínski benediktíni z Břevnova presídlili do uhorskej Panonhalmy, a namiesto nich sa sem skôr či neskôr dostali bratia z Dolného Alteichu.
Reforma ďalších kláštorov
Na úspech Gothardovho pôsobenia v Alteichu ukazuje aj skutočnosť, že bol bavorským vojvodom Henrichom Zbožným poverený dočasnou správou ďalšieho kláštora, aby aj tu dosiahol duchovné a hospodárske oživenie. Týmto rehoľným domom bolo Tegernsee pri rovnomennom jazere v Hornom Bavorsku. V rokoch 1001 – 1002 tu Gothard v samotnej funkcii tamojšieho opáta zavádzal reformné myšlienky a naprával uvoľnenú disciplínu mníchov. Ako spieva Froumund z Tegernsee, jeho ruka bola ťažká na tých, ktorí sa vzpierali. Potom prevzal Tegernsee ctihodný mních Berthold a kláštor sa pridal k bavorským strediskám gorzskej reformy.
Koniec aktivít v Tegernsee ukazuje aj na začiatok ďalšej (teraz už nebavorských) činností svätého Gotharda, ktoré kopírujú politický život bavorského vojvodu Henricha Zbožného, ktorý sa roku 1002 stáva ako posledný potomok saského panovníckeho rodu Liudolfovcov menom Svätej ríše mňa. . Hoci prvé roky jeho vlády boli naplnené tvrdými bojmi, podarilo sa mu ríšu udržať pohromade a upevniť ju. Za najvlastnejšiu úlohu štátu považoval Henrich II. ochranu cirkvi vo vnútri aj navonok. Symbióza cirkvi a štátu teraz v Nemecku viedla k hlbokému splynutiu náboženstva a politiky. Nový kráľ budoval sústavu ríšskej cirkvi ešte dôslednejšie ako jeho predchodcovia, biskupské stolce obsadzoval muži, ktorým dôveroval a títo duchovní boli najspoľahlivejšími pomocníkmi v správe ríše. Henrichova voľba sa mala čoskoro stať dôležitou nielen pre Gothardov osud.
Správa kláštora v Hersfelde a obrátenie Vintiera
Roku 1005 posiela kráľ Henrich II. opáta Gotharda do durynského kláštora v Hersfelde, ku ktorému patrili prepoštstvo Johannisberg, Göllingen a Memleben. Situácia v mnohom pripomína obnovu Gothardovho domovského kláštora. Predchádzajúci predstavený dovolil mníchom, aby napriek rehoľným pravidlám prebývali v zvláštnych domoch a žili po svetsku v prepychu. Keď prišiel do Hersfeldu opát Gothard, zvolal mníchov a vážne ich napomenul, aby dodržiavali rehoľné sľuby, inak budú nútení kláštor opustiť. Po tejto rozhodnej reči odišli takmer všetci, a len niekoľko bratov zostalo. Neodišiel však opát Gothard, v Hersfelde nechal zriadiť úplne nové kláštorné stavenie a nakoniec spôsobil, že sa časom skoro všetci nespokojenci do kláštora vrátili. Okrem toho urobil mocný dojem na hersfeldského fojta Vintiera (Günther zo Schwarzburgu, Guntherus) (asi 955 - 1045), ktorý pochádzal z rodu grófov z Käfernburgu-Schwarzburgu v Durínsku. Po dlhom rozhovore s Gothardom sa Vintier veril úplne jeho vedeniu a požiadal ho o vstup medzi benediktínmi. Metamorfóza bohatého šľachtica v chudobného mnícha je pre gorzskú reformu pochopiteľne veľmi symbolická. A aby nadobudla patričný dojem musela si prejsť (rovnako ako Vintier) určitými peripetiami. Keď roku 1005 odkázal Vintier svoj veľký pozemkový majetok prepoštstva v Göllingene, vyhradil si jeho doživotnú správu. Čo Gothard zjavne akceptoval, avšak iste tušil, že sa to nezaobíde bez problémov. Po zložení Vintierových rehoľných sľubov roku 1007 (najmä poto, čo začal Vintier v Göllingene upadať v staré poklesky) dával Gothard opäť na výber. Buď bude Vintier dokonale napĺňať svoj sľub, alebo nech vyzlečie mníšsky šat a vráti sa k obvyklým márnostiam sveta. Podľa rehole sv. Benedikta z Nurzie nebolo síce možné z poriadku vystúpiť, ale vždy sa pre tieto prípady mníchom schovávalo svetské oblečenie. Pretože však Gothard mal s Vintierom rehoľné úmysly, dohováral mu aj prostredníctvom samotného kráľa, s ktorým bol Vintier pokrvne spriaznený. Henrich II. mal v tejto súvislosti výslovne uviesť, že podľa evanjelia nemôže nikto slúžiť dvom pánom a mních sa nesmie vracať k svetským veciam ako pes k výkalu. Holým faktom zostáva, že Vintier následne odchádza do kláštora v Dolnom Alteichu, o čom jeho anonymný životopisec píše: "Hľa, ako ťava odloží bremeno svojho hrbu prešla úzkym uchom ihly." Už roku 1008 mu navyše Gothard umožňuje, aby sa ako pustovník odobral na horu Ranzingerberg (Rancink) pri Lallinngu, vzdialenom asi tri až štyri hodiny chôdze od alteišského kláštora. Odtiaľ sa po čase (1011) Vintier vydal severným smerom ešte hlbšie do šumavských lesov a na mieste pri riečke Rinchnach (Rychnov) si zriadil pustovňu s kaplnkou sv. Jána Krstiteľa. Na jar roku 1012 sa potom k Vintierovi pripojilo niekoľko alteišských rehoľníkov a malé mníšske sídlo vyrástlo rýchlo v samostatný benediktínsky kláštor (ktorého predstaveným sa stal práve Vintier).
Hersfeldský kláštor medzitým Gothard znamenite zvelebil a podľa povesti postavil hradby a kostol sv. Markéty v kláštornej obci Gotha, v znaku ktorej je dnes ako patrón mesta pekne vyobrazený. V Gothe, ktorá je v súčasnosti jedným z najväčších durýnskych miest a "braňou Duyrínskeho lesa", sa do dnešných dní koná každý prvý májový víkend slávnosť sv. Gotharda (Gothardusfest).
V tom čase (presnejšie v rokoch 1007 – 13) nachádzame opáta Gotharda okrem Hersfeldu a Dolného Alteichu v zozname opátov kláštora Kremsmünster, preslávneho opátstva nad riekou Kremžou v Hornom Rakúsku. Keď však Hersfeld preberá 1012 ušľachtilý Arnold a Kremsmünster nasledujúceho roku Sigmar, sa Gothard definitívne vracia do Alteichu.
Rozkvet kláštora v Dolnom Alteich
Gothardovou ustavičnou snahou bolo, aby materský kláštor alteišský bol kvitnúcim a úrodným semeniskom kresťanskej vzdelanosti a mravnosti. Pre stále rastúci počet benediktínov založil Gothard početné kláštory (Hengersberg, Lalling, Kirchdorf), znovu osídlil opustené kláštory (Flintsbach, Wachau). Na lesnatom kopci pri Alteich vystaval Gothard pevnosť s krásnym chrámom Panny Márie (Frauenberg), kde nechal zriadiť miesto pre doteraz v Alteich usadených bratov kanoníkov. Za Gothardovej doby v Alteichu znamenite rozkvitali vedy, umenie, nábožnosť a bohabojnosť. Kláštorná bazilika sv. Morica v Alteichu bola zvelebená umeleckými obrazmi, sochami, nádobami a rúchmi. Mnísi pestovali vedy, písali knihy, učili a vychovávali mládež a svojmu kláštoru získali po celej ríši slávnu povesť. Dolnoalteišský kláštor patril spolu s kláštorom Svätého Jimrama a Niedernburgom v Pasove tiež k najvýznamnejším kolonizátorom bavorskej strany Šumavy, zvanej vtedy Severný les. Kláštor zúrodňoval lesy, zakladal vinice, štiepnice, rybníky a mlyny. Tiež Vintierov Rinchnach, na ktorý opát Gothard často dochádzal, sa tiež staral o čistenie a zúrodňovanie lesov. Opát mával nesmiernu radosť, aká nábožnosť v prepoštstve vládla. Rinchnašský kláštor odchoval niekoľko vzorných mníchov, ktoré sa stali horlivými misionármi v susedných krajinách, najmä v Uhorsku, a treba uznať, že po Gothardovom odchode z Bavorska sa Vintier stane jeho významným pokračovateľom. na ktorý opát Gothard často dochádzal, sa tiež staral o čistenie a zúrodňovanie lesov. Opát mával nesmiernu radosť, aká nábožnosť v prepoštstve vládla. Rinchnašský kláštor odchoval niekoľko vzorných mníchov, ktoré sa stali horlivými misionármi v susedných krajinách, najmä v Uhorsku, a treba uznať, že po Gothardovom odchode z Bavorska sa Vintier stane jeho významným pokračovateľom. na ktorý opát Gothard často dochádzal, sa tiež staral o čistenie a zúrodňovanie lesov. Opát mával nesmiernu radosť, aká nábožnosť v prepoštstve vládla. Rinchnašský kláštor odchoval niekoľko vzorných mníchov, ktoré sa stali horlivými misionármi v susedných krajinách, najmä v Uhorsku, a treba uznať, že po Gothardovom odchode z Bavorska sa Vintier stane jeho významným pokračovateľom.
Biskup hildesheimský
Ako by mal všetko predznamenať Gothardov sen, v ktorom sa mu zdalo, ako sedí pod veľkým olivovníkom a pozorne si číta. Načo prichádzajú cudzí, vážení muži v mene kráľa, aby ten obrovský strom presadili. Čím hlbšie kopú, tým rozvetvenejšie sú korene statočného olivovníka. Konečne sú presekané korene. Tu potom náhle z každého korienku rastie nový stromček tak, že olivový les pokrýva všetku krajinu, az blízka aj z ďaleka prichádzajú ľudia, aby sebe opatrovali odnože a vrúby pre svoje záhrady. Hovorí sa, že akonáhle sa Gothard prebudil, šiel do kostola a prosil Pána o milosť, lebo si myslel, že táto vízia mu predpovedá blízkosť smrti.
Zomrel však úplne niekto iný. Keď Gothard zdržiaval na cisárskej falci Grona pri Göttingene, zastihla 20. novembra 1022 panovnícky dvor správa o smrti svätého biskupa Bernvarda (Bernwarda) (biskupom 993 - 1022), ktorý z Hildesheimu vytváral politické a kultúrne centrum ríše. Nemeckého panovníka (teraz už cisára) Henricha II. nenapadlo niečo iné, než obsadiť uprázdnenú hildesheimskú stolicu svojim radcom a miláčikom Gothardom. A ten, hoci bol u panovníka stále častejším hosťom a súhlasil s najrôznejšími cisárskymi povereniami ako bolo zažehnanie odporu na juhu Nemecka, začal vzdorovať ako pred rokmi v Dolnom Alteichu. Gothard namietal, že je na túto úlohu starý, že sa nechce sťahovať do cudzej krajiny, ako aj neznalosť biskupského úradu. Všetko však bolo márne, lebo ako sa hovorí, sám Boh ho volal a zvláštnym zážitkom Gotharda povzbudil, aby ponúkanú dôstojnosť prijal. K návrhu cisára bol Gothard dňa 30. novembra 1022 zvolený hildesheimskou kapitulou 14. biskupom hildesheimským a ešte 2. decembra 1022 v gronskej zámockej kaplnke vysvätený za biskupa metropolitou Aribom Mohučským. Náš svätec tak nasledoval niederalteišského opáta Gotsbalda, ktorý bol v dobách Ľudovíta Nemca povolaný na biskupskú stolec vo Würzburgu. Godhardov ochranca, cisár Henrich II. Zbožný, zomrel o dva roky neskôr (svätorečený roku 1146 pápežom Evženom III., zaradený medzi slovenských patrónov), namiesto neho bol pričinením mohučského biskupa Ariba vybraný za nemeckého panovníka Konrád II. (vládol 1024-1039), ktorý pokračoval v cirkevno-politickej línii Henrichovej. decembra 1022 v gronskej zámockej kaplnke vysvätený na biskupa metropolitou Aribom Mohučským. Náš svätec tak nasledoval niederalteišského opáta Gotsbalda, ktorý bol v dobách Ľudovíta Nemca povolaný na biskupskú stolec vo Würzburgu. Godhardov ochranca, cisár Henrich II. Zbožný, zomrel o dva roky neskôr (svätorečený roku 1146 pápežom Evženom III., zaradený medzi slovenských patrónov), namiesto neho bol pričinením mohučského biskupa Ariba vybraný za nemeckého panovníka Konrád II. (vládol 1024-1039), ktorý pokračoval v cirkevno-politickej línii Henrichovej. decembra 1022 v gronskej zámockej kaplnke vysvätený na biskupa metropolitou Aribom Mohučským. Náš svätec tak nasledoval niederalteišského opáta Gotsbalda, ktorý bol v dobách Ľudovíta Nemca povolaný na biskupskú stolec vo Würzburgu. Godhardov ochranca, cisár Henrich II. Zbožný, zomrel o dva roky neskôr (svätorečený roku 1146 pápežom Evženom III., zaradený medzi slovenských patrónov), namiesto neho bol pričinením mohučského biskupa Ariba vybraný za nemeckého panovníka Konrád II. (vládol 1024-1039), ktorý pokračoval v cirkevno-politickej línii Henrichovej. zaradený medzi české patróny), namiesto neho bol pričinením mohučského biskupa Ariba vybraný za nemeckého panovníka Konrád II. (vládol 1024-1039), ktorý pokračoval v cirkevno-politickej línii Henrichovej. zaradený medzi české patróny), namiesto neho bol pričinením mohučského biskupa Ariba vybraný za nemeckého panovníka Konrád II. (vládol 1024-1039), ktorý pokračoval v cirkevno-politickej línii Henrichovej.
Biskup Gothard sa stal dôstojným nástupcom sv. Bernwarda, keď gorzský reformný duch prepojil s tunajšou bernwardinskou tradíciou. V skutočnosti bavorský je Gothardov jednoduchý štýl. Čo najviac sa vyhýbal dvorskému životu, pohyboval sa medzi stavebníkmi a pri cirkevných sviatkoch sa rád obracal k ľudu. Duchovný život sa vždy snažil prehĺbiť častými cestami a synodami. Hoci bol z pokojného kláštora presadený do novej pôdy ako šesťdesiatnik, čo cisárovi nezabudol namietnuť, ujal sa svojho apoštolského úradu s mladistvou horlivosťou a konal ho verne až do smrti. Stále tu sú prítomné asketické aspekty jeho povahy. Aj vo vysokom veku neúnavne pracuje, žije jednoducho a požíva len skromné, najviac bylinné jedlo, vstáva po polnoci, modlí sa a rozjíma až do rána, kedy slúži svätú omšu. Ani vážnosť jeho úradu nemohla byť na ujmu Gothardovej láskavej a veselej povahe,
Gothard - patrón murárov
Na svätého Bernwarda nadviazal Gothard predovšetkým v jeho stavebnej činnosti. A dá sa povedať, že z veľkej časti dokončil, čo Bernward začal. Inšpirovaný svojim predchodcom nechal v činnosti bernwardinskú stavebnú huť. Rozhodne však nebol iba vykonávateľom, architektov bol spravovaný o ich práci a občas sa aj na stavbe sám podieľal. Gothardov episkopát sa vyznačoval úžasnou stavebnou aktivitou. Boli zakladané kostoly a kláštory, obnovované zašlé svätyne, stavané nové, a staral sa o to, aby všade boli bohoslužby dôstojne slávené. V hildesheimskej diecéze nechal Gothard postaviť na 30 sakrálnych stavieb, ako kostol sv. Blažeja (Blasiuskirche) v Braunschweigu, kaplnku P. Márie v cisárskej falci Goslar (na prianie cisárovnej Gisely, manželky Konráda II.), kostol v Adenstedte (Adenstod, Eistod) a samotný Hildesheim bol prestavovaný podľa premysleného plánu. Je to aj prínos biskupa Gotharda, že sa toto mesto honosí označením „hlavné mesto románskej kultúry“. Na prvom mieste treba uviesť hildesheimskú katedrálu Panny Márie, zapísanú dnes na zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, ktorú Gothard nechal nádherne vybudovať, vyzdobiť a dokončiť. Gothard dal mariánskemu dómu, ktorý má prastarú tradíciu (viaže sa k nemu legenda o relikvii, ktorú na tisícročnú ružu roku 815 zavesil Ľudovít I. Pobožný), v ktorého krypte bol nakoniec pochovaný a ktorý je jedným zo svätcových atribútov, jeho západné krídlo. Gothard dokončil tiež Bernwardov „anjelský kostol“ sv. Michaela, učebnicovú ukážku rane románskej kultúry, ktorá je tiež pamiatkou UNESCO. V susedstve katedrály nechal Gothard postaviť Epiphaniuskirche a na Staromestskom námestí (Altmark) kostol sv. Ondreja (Andreaskirche), ktorý bol neskôr goticky prestavaný. Práve obchod sa za Gothardových čias rýchlo rozvíjal a tržné stredisko Hildesheim dosiahlo svoj prvý rozkvet. V meste Gothard postavil nemocnicu (okolo 1025 vznikol malý kostolík v spojení s neďalekou chudobnou nemocnicou Najsvätejšej Trojice). Západne a východne od Hildesheimu vznikli na strategických miestach dve opevnené miesta - Svätý Bartolomej s nemocnicou v "Sülte" a Svätý Moric na Zierenbergu. Svätý Morič (dnes hildesheimská mestská štvrť Moritzberg), zasvätený podľa dolnoalteišského vzoru, bol Gothardovým obľúbeným miestom. Už roku 1024 tu nechal vybudovať opevnenie spolu s „monasterialom ecclesiam“, teda buď kláštorom alebo kapitulou, a 1028 sa konečne uvádza kostol sv. Morice. Jeho úmyslom bolo presunúť sem mníchov z kláštora sv. Michaela, žijúci uprostred ruchu mesta.
Biskup s knihou
Veľkú povesť niesla pod Godhardovým vedením hildesheimská škola aj knižnica. Vzdelanie bolo napokon jeho veľkým poslaním, ako aj vášňou. Ešte z Tegernsee je Gothardov list, ktorým alteišských prosí, aby mu poslali Horatiove a Ciceronove listy. Veľa si dal záležať na úspešnej výchove a za tým účelom nešetril práce ani nákladov. Vedomý si slov "kto prijme také dieťa v mojom mene, prijíma ma..." (Lk 9, 48) sa venoval deťom, aby v nich rástol Boží život úmerne s vekom. Najväčšiu starostlivosť venoval mládeži z chudobných rodín. Sám pozorne navštevoval školy, a kdekoľvek našiel nadaných žiakov, ujímal sa ich a posielal ich k ďalšiemu vzdelaniu do cudziny. Šíril všestranné vzdelanie, a slovom i príkladom svojim hlásal kresťanskú lásku.
Starosť o chudobných a chorých
Gothard mal úprimné sociálne cítenie a jeho veľkou starosťou boli chudobní a chorí, o ktorých hovoril, že sú živým chrámom Božím. Videl a oslavoval Boha v najpotrebnejších – v chudobných, chorých a opustených, preto svojim nákladom vystaval rozsiahly ústav pre tých najchudobnejších.
Úbohí k nemu mali prístup, častokrát obchádzal mesto a chudobných navštevoval. Menej priaznivo nazeral na potulných mníchov, zdatných profesionálnych tulákov, ktorým tu dovolil zostať len dva alebo tri dni. Áno, ošatil ich, ak bolo treba, ale vyhnal ich potom, keď sa im nechcelo z miesta. Ostatne už sv. Bernard z Nurzie potulných mníchov veľmi neobdivoval. Rozličné výsady a almužny, ktoré dobrosrdeční ľudia vagantom a goliardom bohato udeľovali, privábili v tento spolok rozličnéých pobehlíkov a skutočných vagabundov, ktorým veselý potulný život, dobrá pohostinná kuchyňa a rôzne dobrodružstvá vložilo do ruky pocestnú palicu a na telo rehoľné rúcho. Títo zbožní pocestní, ktorí zo svojho dobrodružstva robili živnosť, sa Gothardovi protivili. Na výhrade, že aj medzi nimi sú zbožní ľudia, odpovedal slovami sv. Jeronýma: "Veľký počet klamárov spôsobil, že sa im neverí, keď hovorí pravdu."
Zázraky duchovné i svetské
Biskup konal často vizitačné cesty po svojich domovoch a nemocniciach. Mnoho úbožiakov sa k nemu vždy tlačilo a biskup im udeľoval hojné almužny. Jedno prišla chudobná vdova s chorým chlapcom, ktoré položila k biskupovým nohám. Chlapec bol postihnutý malomocenstvom a dnou, jeho rany a vredy zakrývali celé telo. Gothardovi bolo chlapca úprimne ľúto a rozkázal slúžiacim, aby ho prevzali. "U Boha nie je nič nemožné, sám tak hovoril. Rovnako tak sa uzdravia aj tieto detské ruky. Ten, ktorý vždy pomáhal úbohým a hriešnym, je cestou k uzdraveniu tohto dieťaťa." Chlapec dostal potrebnú starostlivosť, za štyri až päť mesiacov dokázal svojimi končatinami hýbať, zdvihnúť sa z postele a pohybovať sa. Biskup Gothard potom poznamenal, že bola vypočutá jeho modlitba, aby Pán dokončil začatú prácu. Chlapec nadobudol celkové zdravie a zamestnaný bol v katedrále.
Ako každý svätec má svätý Gothard vo svojom registri množstvo ďalších zázrakov. Keď napríklad prvýkrát putoval na metropolitnú synodu do Seligenstadtu, stretol ženu postihnutú zlým duchom. Jej príbuzní ju brali z jedného kostola do druhého, aby sa svätí za ňou prihovorili a modlili sa za oslobodenie jej duše. Ťažko ju priviedli pred Gotharda, ten na ňu položil ruky a dal ju svoje požehnanie. Ženino trápenie okamžite zmizlo a všetci ďakovali Bohu za zázračnú pomoc.
V Goslare žila zase zbožná žena menom Hatzeka, ktorej syna biskup Gothard sám krstil. Ochorela však bolestivú očnú chorí, kvôli ktorej nemohla jesť ani spať. Vo svojom utrpení poslala dieťa za biskupom, aby sa za ňu modlil a získal Božiu pomoc. Gothard odtrhol niekoľko kvetov brslenu, urobil cez ne znamenia kríža a dal ich chlapcovi so slovami: "Daj ich svojej matke. Nech si ich vezme ako upomienku na mňa a Boha povolá na uzdravenie." Keď žena priložila kvety k očiam, bolesť ustúpila. Potom odišla za Gothardom vyjadriť svoju vďaku.
Akokoľvek bol biskup Gothard povoľný a láskavý ku každému, hájil rázne práva biskupskej stolice proti nespravodlivým útokom. Viedol nešťastný a niekoľko rokov trvajúci spor s mohučským metropolitou Aribom o práva na Gandersheim, ktorý zdedil od svojho predchodcu. Svojím diplomatickým umením vyriešil pri na začiatku 30. rokov nakoniec Gothard v prospech svojej diecézy, biskupské práva upevnil a posilnil.
Takmer biblické rozmery má potom prípad Hildwin. Tento muž, ktorý sa do svojej funkcie dostal ešte za biskupa Bernwarda, patril k vysokým hildesheimským duchovným. U Gotharda bol obvinený z veľkej prehnanosti a ľsti a dokonca samotný cisár mal prísť na jeho ťažké zločiny. Biskup Gothard sa rozhodol pred ostatnými kňazmi, medzi ktorými bol aj Gothardov synovec Rothmund (opát alteišský 1027-48/49), Hildwina vypočuť. Hildwin vtedy vyvracal všetky obvinenia ako ohováranie, Gothard sa naňho obrátil: "Hľa, na mňa a odpovedz. Zaprisahám ťa pri Kristovi, ktorého slová beriem do úst, povedz pravdu. Hildwin, miluješ ma?" Hildwin odpovedal okamžite a so všetkou odvahou: "Vskutku, milujem ťa." Biskup sa opýtal znova a Hildwin odpovedal s rovnakou presvedčivosťou. Keď sa však Gothard spýtal tretíkrát, bol Hildwin veľmi zmätený as trasúcim hlasom povedal: "Boh vie všetko. On vie, že ťa milujem." Aj Gothard teraz pokračoval s hlbokým pohnutím: „Ak si hovoril pravdu, som spokojný. Ak si však klamal, vložil si na seba strašnú vinu. Ak ma skutočne miluješ, miluj tak svojich bratov a priateľov, svojich kolegov i slúžiacich aj všetkých úbohých. Pri Bohu ťa žiadam, premeň všetko na skutok. Ak si prisahal krivo, rob pokánie. S týmito slovami ťa prepúšťam. Boh bude sudcom. Zostaneš vo svojom úrade, ak to má tak byť." Keď Hildwin odišiel, Gothard prítomným nariadil, aby sa cez svoje antipatie správali k Hildwinovi priateľsky. Hildwin sa podľa správ vrátil domov ako víťaz nad svojimi protivníkmi, doma im spálil za bujarého pitia a hodovania. Keď si však po niekoľkých dňoch chcel obliecť svoje rúcho, klesol mŕtvy k zemi. A každý mohol vidieť, aký trest chystá Boh ľudskej pýche.
Posledné dni svätého Gotharda
Posledné roky života trávil Gothard najviac osamote v zbožnom rozjímaní. Hoci mu síl ubúdalo, zachovával ešte roku 1038 vo veku 78 rokov veľmi prísny štyridsaťdňový pôst. Vrelo slávil Kvetnú nedeľu a naplno prežil oslavu Zeleného štvrtka aj veľkopiatočné bohoslužby v mnohých kostoloch, aj keď ich musieť konať len s najväčšou námahou.
Gothardovi samotnému ležalo v jeho posledných dňoch na srdci dokončenie stavby v Adenstode (Eistod), tu sa však na Bielu sobotu jeho stav prudko zmenil. Ako o tom prišli správy do Hildesheimu, ponáhľal sa k nemu ihneď dekan s opátom Rathmundom z Alteichu, aby u neho zostali. Dostihli ho však prekvapivo veselého a pokojného. Gothard ich uistil, že nezomrie pred slávnosťou Nanebovstúpenia Pána a rozhodne nie tu, ale na Moritzbergu. Zaroveň im povedal, ako to má byť s jeho pohrebom. S najvážnejším napomenutím priateľov vyzýval na pevnosť viery a poslušnosti. Prepustil ich so slovami, aby sa za neho čo najúprimnejšie modlili.
Keď sa v hildesheimskom špitáli Gothard stretol so svojím obľúbeným umelcom Bunom, ktorý patril k jeho bavorským sprievodcom, povedal mu "Milý Buno, čoskoro sa vydáme na cestu do našej rajskej vlasti." A keď sluha myslel, že biskup zamýšľa cestovať do Bavorska, Gothard odvetil: "Nikoli do Bavor, ale do vlasti nebeskej pôjdeme."
Svojich blízkych Gothard požiadal, aby bol dopravený na svoj milovaný Moritzberg, kde potom v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána trávil dlhé hodiny v rozjímaní a modlitbách. Na deň Nanebovstúpenia 5. mája 1038 prijal naposledy sviatosti, hlasno ľutoval svoje hriechy a vzýval milosrdenstvo Božie. Skoro ráno sa zaptal ošetrovateľa na Bunov stav. Bolo mu odpovedané, že sa Bunov koniec blíži. Gothard mu potom skrze svojich poslov opakoval svoj odkaz: "Buď pokojný, môj syn, a buď silný v Bohu, lebo čoskoro budeš so mnou zdržiavať sa vo večne blaženej vlasti." Buna tieto slová veľmi potešila.
Po tejto slávnostnej chvíli prišli okolo desiatej hodiny dopoludnia ku Gothardovmu lôžku mnísi. Biskup nemohol už viac hovoriť, ale jeho srdce spievalo Pánovi neutíchajúcu chválu. Päť jeho žiakov stálo okolo jeho postele a uňho prišli žalmy. Keď v Chválach spievali verš Zachariášove piesne: "Vychádzajúci z výsosti sa zjavil tým, ktorí sú v tme a tieni smrti", doložil svätý Gothard už umierajúc: "a uviedol naše kroky na cestu pokoja." (Luk 1, 79). A potom, čo napokon speli "Sláva Bohu Otcovi i Synovi i Duchu Svätému" a ospevovali antifónu "Vstupujem k Otcovi svojmu ak Otcovi vášmu, k Bohu svojmu ak Bohu vášmu. Haleluja", biskup Gothard zomrel. V tú istú hodinu zomrel Buno v dome svojej matky blízko kostola sv. Michaela.
5. máj je dnes Gothardovým sviatkom (hoci aj evanjelický kalendár oslavuje Gotharda tento deň, dátum nebol vždy uvádzaný jednotne, 4. máj je dodnes Gothardovým sviatkom v pasovskej diecéze). Nasledujúci deň slúžil biskup Bruno z Minden zádušnú slávnosť a Gothardovo telo bolo pochované v krypte hildsheimskej katedrály. A ako sa hovorí, jeho hrob oslávil Boh početnými divami. Mnohé zázraky sa udiali za jeho života (vzkriesenie utopeného chlapca, uzdravenie chromého, uzdravenie ženy s ťažkou očnou chorobou) a mnohé pri jeho hrobe.
Gothardov životopis
Gothardov život poznáme z dvoch biografií Wolfheria z Hildesheimu (Wolfhere von Hildesheim), napísaných asi v polovici 11. st. po názvy "Vita Godehardi episcopi prior" a "Vita posterior" (ide o akési pokračovanie Života Bernwardova od Thangmarsa). Gothardov životopisec pochádzal zrejme zo Saska, po svojom vzdelaní na hersfeldskom opátstve odišiel najprv do Alteichu, neskôr sa stal kanonikom v Hildesheime, kde bol tiež Gothardovým dôverníkom. Taktiež sú zaznamenané zázraky "De miraculis" a "Godehardo in vita patratis et in actibus prioribus non indicatis"; o sv. Gothardovi sa píše aj v legende o sv. Vintierovi (Vita Guntheri eremiate).
Kanonizácia
O Gothardovu kanonizáciu sa usilovali jeho nasledovníci na hildesheimskom biskupstve Berthold I. z Alvenslebenu (biskupom 1119 – 1130) či Bernhard I. (biskupom 1130 – 1153), aby ho za svätého vyhlásil pápež Inocent II. dňa 29. októbra 1131 na synode v Remeši. Stalo sa tak za prítomnosti sv. Bernarda z Clairvaux (zakladateľa rádu cisterciánov) a sv. Norberta z Xantenu (zakladateľa rádu premonštrátov). Gothard sa stal prvým svätcom z Bavorska, ktorý bol kanonizovaný. Nebol mučeník, ale patrí do skupiny svätých „biskupov vyznávačov“, tj tých, ktorí osvedčili kresťanskú vieru svojím životom.
Atribúty sv. Gotharda sú kniha (vyjadrujúca jeho lásku k vzdelaniu; nemusí to byť nutne iba Biblia), skrotený drak (symbolizujúci jeho úspešné reformátorské a misijné pôsobenie) a model kostola (či lepšie povedané: hildesheimské katedrály). Okrem toho býva zobrazovaný charakteristicky ako biskup na tróne, spolu so staviteľom (mužom s kladivom, olovnicou a uholníkom), ako kriesia dve mŕtvoly z hrobu (jeden z jeho zázrakov) či ako si vešia svoj plášť na slnečný lúč.
Je patrónom hildesheimskej diecézy, durynského mesta Gotha či murárov. Bol ctený najmä ako ochranca pred bleskom a krupobitím, ako pomocník proti dne, reumatizmu, obličkovým a žlčovým kameňom, detským chorobám a ťažkému pôrodu.
Šírenie kultu
Po Gothardovom svätorečení nechal hildesheimský biskup Bernhard I. postaviť románsku baziliku sv. Gotharda (1133 – 72), ktorá vyniká pozoruhodne zdobenými hlavicami stĺpov a severným portálom s Kristom a sv. Gothardom (zakladateľ baziliky - biskup Berhard I. je v bazilike pochovaný). V krypte katedrály P. Márie sa potom ctil relikviár sv. Gotharda (Godehard-schrein) so svätcovými ostatkami. 1136 založený Godehardskloster; roku 1132 boli Gothardove ostatky presunuté z katedrály do benediktínskeho kláštora v Hildesheime, založeného na jeho cti a vysvätenom opátom sv. Bernardom z Clairvaux.
Gothardovo uctievanie sa šírilo v 12. a 13. storočí celou Európou cez Durínsko, Dolné Sasko, Bavorsko do rakúskej a východonemeckej oblasti, západoslovanských krajín, severné Taliansko s centrami v Brescii, Miláne a Janove (je tu kostol sv. Gotharda), ale tiež do Dolného Porýnia a Flander (kostol sv. Gotharda v holandskom Konigsbuschu). Gothard patril celé stáročia k veľmi obľúbeným svätcom tiež vo Švédsku, Fínsku či Dánsku. V Maďarsku nesie svätcovo meno hraničné mesto Szentgotthárd (Svätý Gothard na Rábe), osídlené 1183 cisterciánskymi mníchmi z Francúzska, u ktorého sa roku 1664 konala slávna bitka s Turkami.
V priesmyku švajčiarskych hôr medzi kantónmi Uri a Tessin založili bavorskú vojvodovú kaplnku sv. Gotharda, pri ktorej bol zriadený benediktínsky kláštor, útulok cestujúcich v týchto nehostinných horách. Podľa tohto kláštora dostal povedaný priesmyk meno. Priesmykom sv. Gotharda (Sankt Gotthard) dnes vedú tri tunely: Gotthardský železničný tunel (dĺžka 15 km, dokončený 1881, vtedy najdlhší tunel sveta), Gotthardský cestný tunel (16,9 km, dokončený 1980) a Gotthardský úpätný tunel, ktorý má byť po svojom dokončení (plánovanom na rok 2017) s dĺžkou 57 km najdlhším tunelom sveta.
V hildesheimskej diecéze sa stavali kostoly sv. Gotharda aj v 19. a 20. storočí. V Lindene (dnes hannoverská štvrť Linden-Süd) bol roku 1874 postavený farský kostol sv. Gotharda (St. Godehardkirche) ako druhý poreformačný katolícky kostol v oblasti dnešného mesta Hannover (pri náletoch z 8. októbra 1943 bol kostol takmer zničený, obnovený 1949/1950). V Brémach (pôv. v diecéze Hildesheim, dnes Osnabrück) v mestskej časti Hemelingen bol roku 1900 postavený kostol sv. Gotharda (St. Godehardkirche) v novorománskom štýle (1941 bol ťažko poškodený leteckým náletom, ale už 29. mája 1945 sa tu znova konala bohoslužba). Roku 1959 bol postavený kostol sv. Gotharda na západe mesta Göttingene. Patronicium sv. Gotharda bolo zvolené kvôli Gothardovmu povolaniu k hildesheimskému biskupstvu v neďalekej falci Grone. O tri roky skôr zomrel 67. hlidesheimský biskup, ktorý zažil 2. sv. vojnu aj zničujúce bombardovanie mesta Hildesheim a ktorý sa volal Joseph Godehard Machens (1934 - 1956).
Kult sv. Gotharda u nás
V Čechách sa kult sv. Gotharda objavuje čoskoro po jeho svätorečení ešte za kniežaťa Soběslava I. a potom za vlády Vladislava II. Podľa Zdeňka Boháča vyrástli starobylé svätogothardské kostoly vyrástli počas tridsiatych rokov takmer naraz av slovenských krajinách sa chrámy sv. Gotharda budovali od jeho svätorečenia do polovice 12. st. Český ľud s týmto svätcom zoznámili nemeckí benediktíni, ale aj členovia novo prichádzajúcich rádov. Stará miestna tradícia hovorí, že už 1136 nechal pražský biskup Ján I. (biskupom 1134 – 39) postaviť románsky kostol sv. Gotharda v Českom Brode na tzv. trstenickom chodníku, k čomu mal získať časť svätcových pozostatkov. Taktiež jeho ešte významnejšiemu olomouckému kolegovi, Henrichovi Zdíkovi (olomouckým biskupom 1126 – 50), snáď najväčšiemu cirkevnému reformátorovi v románskom období u nás, tanul sv. Gothard ako živý vzor svedomitého biskupa. Práve Zdík priviedol do českých krajín reformné rehoľníky premonštrátskej a cisterciánskej av krypte novej olomouckej katedrály sv. Václava zasvätil sv. Gothardovi oltár.
Ešte pražský biskup Ján I. daroval novo vzniknutému premonštrátskemu rádu, s ktorým oboznámený, statky na Královéhradecku vr. Horíc, kde strahovskí premonštráti zakladajú ďalší kostol sv. Gotharda (na vrchu Gothard). Rehoľníci tohto kláštora, ktorí prišli z nemeckého Steinfeldu, nechali postaviť aj povesťami opradený svätogothardský kostol v Kostelci (Krupej) pri Rakovníku. Pri stavbe ich ženskej obdoby na srbskom (chlumeckom) chodníku v Doksanoch vznikol potom kostol v Brozanoch. Na tejto obchodnej ceste, ktorá viedla zo Saska do Prahy, boli vybudované ešte dva svätogothardské chrámy (ak nepočítame kostol sv. Gotharda v Prahe - Bubenči): pôvodný kostol v Chlumci a prepoštský kostol v Slanom (údajne 1137), postavený benediktínmi z Ostrova pri Davle.
Vyšehradský kanonik, pokračovateľ Kozmovej kroniky, sa v roku 1137 zmieňuje o vianočnom uzdravení vidieckej ženy z Bestviny na príhovor sv. Gotharda, ku ktorého kostolu v Slapoch (v skutočnosti v Slanom) bola prenesená. Príbeh vypovedá o úcte, ktorej sa Gothard vtedy tešil. Po polovici 12. storočia získavajú obľubu iní svätci a patrónium sv. Gotharda sa prestáva používať. Ak budeme sledovať jednotlivé svätogothardské chrámy, dospejeme k názoru, že v dvanástom storočí vzniklo v Čechách a na Morave minimálne dvanásť farských kostolov sv. Gotharda - okrem spomínaných svätyní (v Českom Brode, Hořicích, Krupej, Brozanoch, Chlumci, Slanom a Bubenči) nachádzame ešte päť iných. Benediktínskym kláštorom v Opatoviciach nad Labem bol založený románsky kostol sv. Gotharda v Žehuni (kladie sa taktiež do roku 1137) a zrejme aj drevený kostol vo Vysokom Chvojne. Benediktíny z Třebíča bol podľa tradície postavený zase svätogothardský (románsky) kostolík v Budišove. Stavbu dreveného kostola v Potehách pri Čáslavi by sme mohli pripísať blízkemu benediktínskemu kláštoru vo Viliamove a románskeho kostola v Modřiciach pri Rajhrade benediktínskemu konventu rajhradskému. O ostatných kostoloch sa nám nedostáva pamäti, hoci zo zasvätenia kostolov v Bouzove (pod tamojším hradom) av Černovíre (časti Ústí n. Or.) možno predpokladať, že akési drevené kaplnky vznikli pôvodne aj tam.
V barokovej dobe, kedy taktiež dochádza k rozmachu pútí, je Gothard katolíckou cirkvou uctievaný ako ochranca pred búrkou a krupobitím. Ako taký sa veľkej obľube tešil pútnický kostolík sv. Gothrada v Hořicích, najmä po bleskom zavinenom požiari mesta. O krupskom kostole, ktorý jediný v obci prečkal pustošenie tridsaťročnej vojny (vraj sa nad kostolom vznášali anjeli, aby mu poskytli ochranu), povesť zase hovorí, že raz, keď sa nad okolitú krajinu prihnali temné mračná, veštiajúce skazonosné krupobitie tak silno a zlovestne, že sa mračná začali pozvoľna trhať a rozplývať. Ako ochranca roľníkov pred búrkou je Gothard vyobrazený aj na neskorobarokovej fresce v brozanskom kostole.
V súčasnej dobe sa na území Českej republiky nachádza presne 10 farských kostolov zasvätených sv. Gothardovi; okrem Brozan (litoměřická diecéza) sú tri v pražskej arcidiecéze (Slaný, Praha-Bubeneč a Český Brod), tri v králihradeckej diecéze (Žehuň, Potehy a Vysoké Chvojno), dva v brnenskej diecéze (Modřice a Budišov u Třebíče Gotharda a Nanebovzatia P. Márie) a jeden v olomouckej arcidiecéze (Bouzov). Ešte by sme našli tri kostoly filiálne (Krupá vo farnosti Rakovník, Černovír v dekanstve orlickústeckom a cintorínsky kostol v Hořicích v Podkrkonoší). Z kaplniek sv. Gothrada možno spomenúť kaplnku v Mokrej - Horákovej (farnosť Tvarožná) či v roku 2011 obnovenú kaplnku v Tanvalde - Šumburgu nad Desnou.
Kresťanská modlitba
Svätý Gothard, oroduj za nás! Synu chudobných, ale bohabojných rodičov, oroduj za nás! Od mladosti svojej veľmi tichý a mravný, oroduj za nás! Umenie svätých nad mieru usilovný, oroduj za nás! Rehoľník horlivý a dokonalý, oroduj za nás! Od svätého Volfganga na kňazstvo posvätený, oroduj za nás! Od svätého Henricha opátom urobený, oroduj za nás! Rozkvetu nábožnosti a umenia pozorný, oroduj za nás! Čistoty a ozdoby chrámovej milovný, oroduj za nás! Strážca rehoľnej disciplíny prísny, oroduj za nás! Učiteľovi svätého Vintiera vzorný, oroduj za nás! Mravokárca poklesnutých bratov opatrný, oroduj za nás! Vôľa Božia vo všetkom poslušný, oroduj za nás! Biskupe od duchovenstva vyžiadaný, oroduj za nás! Apoštolskou horlivosťou ozdobený, oroduj za nás! Otče svojich osadníkov i kňazov dobrotivý, oroduj za nás! Vychovávateľovi svetských i rehoľných kňazov príkladný, oroduj za nás! Priateľovi a učiteľovi školskej mládeže štedrý, oroduj za nás! Zakladateľmi chrámových a školských budov veľkomyseľný, oroduj za nás! Sluho Pána pokorou a tuhými postami preslávený, oroduj za nás! Vedy, umenie a nábožnosť rovnou mierou milujúca, oroduj za nás! Zjavením Božím poctený a oslávený, oroduj za nás! Patrón chrámových budov vyvolený, oroduj za nás! Orodovník náš mocný, oroduj za nás! Aby sme v umení svätých rástli, oroduj za nás! Aby sme pravej múdrosti a bohabojnosti hľadali, oroduj za nás! Aby sme sa v kresťanských cnostiach upevnili, oroduj za nás! Aby sme okrasu domu Božieho milovali, oroduj za nás! Aby sme slávnymi službami Božími česť Pána množili, oroduj za nás! Aby sme srdce svoje živým chrámom Božím zachovali, oroduj za nás! Aby sme sa o dobré vychovanie a vzdelanie mládeže starali, oroduj za nás! Aby sme o svojom spasení neunavene pracovali, oroduj za nás! Aby sme srdce svoje milosrdenstvom ozdobili, oroduj za nás! Aby sme v hodinu smrti milosrdenstva došli, oroduj za nás!
Sv. Gothard na freske zo 14. storočia, Dervio Lombardia
Románska relikviárová skriňa s ostatkami sv. Gotharda v krypte dómu v Hildesheime
Podľa životopiscu Wolfherra mal Gothard otca Ratmunda a kňazské svätenie prijal v 31. roku svojho veku, meno matky ani miesto narodenia nie je dobovými prameňmi doložené, podľa neskoršej tradície to mal byť dvor neďaleko dediny Niederalteichu. V devätnástich rokoch sa spolu s arcibiskupom Frederikom Salzburským dostal do Ríma a stal sa tam kňazom – dekanom. Roku 990 sa stal mníchom benediktínskeho rádu v Niederalteichu , roku 996 bol zvolený tamojším opátom , úradu sa ujal roku 997 . Roku 999 organizačne zabezpečoval vyslanie mníchov na založenie Ostrovského kláštora . V rokoch 1001 a 1002 bol opátom kláštora vTegernsee , v rokoch 1005-1012 kláštora v Hersfelde av rokoch 1007-1013 kláštora v Kremsmünsteri .
V rokoch 1022 – 1038 bol hildesheimským biskupom . Roku 1134 bol pápežom svätorečený ako prvý bavorský biskup. Ďalšie podrobné informácie pozri Životopisy svätých: Svätci k nám hovoria (v rubrike "výber svätca podľa mesiacov" je uvedený 5. mája).
Býva vyobrazený – najmä vo vrcholnom a neskorom stredoveku – ako stojaci opát či prelát v pontifikáliách s barlou a mitrou, niekedy vo dvojici alebo v skupine s ďalšími biskupmi alebo rádovými patrónmi benediktínov. Pri nohách môže mať draka , v ruke model kostola. Sediaci býva vyobrazený pri pulte, ako píše a je obklopený knihami. V scénach sa objavuje, ako kriesi mŕtveho alebo zakladá kostol.
V dómskom poklade v Hildesheime je uložená jeho barla zo slonoviny s rytou menovkou majiteľa na kovovom prstenci.
Svätý Gothard z Hildesheimu
Socha sv. Gotharda na Karlovom námestí v Kolíne (kópia originálu /umiestnený 1764/ z rokov 1997–2000) Biskup Narodenie
Tento svätec pochádzal z dolného Bavorska v južnom Nemecku. Narodil sa r. 960 v Reichersdorfe pri Niederaltaichu v pasovskej diecéze. Jeho otec bol vazalom niederaltaichskej kapituly. V kapitulnej škole Gothard získal základné i teologické vedomosti. Tri roky strávil v arcibiskupskej kúrii v Salzburgu, kde sa oboznámil s cirkevnou administratívou. Podnikol aj dlhšiu cestu do zahraničia (okrem iného bol v Itálii), z ktorej sa vrátil do Pasova, kde si prehĺbil teologické vzdelanie na tamojšej dómskej škole. Potom sa stal členom niederaltaichskej kapituly a čoskoro aj jej prepoštom. Keď bavorský vojvoda Henrich 11. premenil kapitulu na benediktínsky kláštor, Gothard tam ostal ako novic. V r. 990 sa stal benediktínskym mníchom a o tri roky neskôr kňazom. Keďže mal obsiahle vedomosti spojené so skúsenosťami zahraničného pobytu, urobili ho riaditeľom kláštomej školy. Napokon r. 996 ho zvolili za opáta. Gothardovi ležalo na srdci duchovné dobro mníchov i dobro Cirkvi. Preto upravil vnútorný i vonkajší poriadok podľa zásad clunyjskej obnovy, ktorá sa vtedy šírila z východofrancúzskeho kláštora Cluny (č. Klúny) po celej kresťanskej Európe. Na žiadosť cisára Henricha 11. (1002-1024) reformoval aj ďalšie dva kláštory: Tegernsee a Hersfeld. Trpezlivosťou spojenou s pevnosťou sa mu podarilo získať aj tých mníchov, ktorí sa spočiatku stavali nepriateľsky voči reforme. Po návrate do Niederaltaichu v r. 1013 vybudoval nový kláštor s kostolom a školu pre pisárov a maliarov. Mnohí ho pokladajú za najväčšieho staviteľa a pedagóga vrcholného stredoveku v Bavorsku. Cisár Henrich II. znovu zasiahol do Gothardovho života, keď ho navrhol za hildesheimského biskupa Gotharda vysvätil za biskupa mohučský arcibiskup Aribo 2. decembra 1022. Ako biskup Gothard sa stal otcom duchovenstva i veriacich. Úctu a uznanie kňazov si získal najmä biblickými konferenciami. Počas 15 rokov svojho episkopátu dal postaviť a posvätil viac ako 30 kostolov. Napriek pokročilému veku vedel rozhodne a pevne brániť práva svojho biskupstva proti nezákonným zásahom prelátov a svetských kniežat. Zomrel po krátkej chorobe 5. mája 1038 vo veku 78 rokov. Pochovali ho v opátskom kostole. Za svätého ho vyhlásil pápež Inocent II. na remešskej synode v októbri 1131. V nasledujúcom roku 4. mája preniesli jeho telesné pozostatky z opátskeho kostola do dómu, kde sa v ďalší deň 5. mája 1132 slávil prvý raz liturgický sviatok sv. Gotharda. Úcta tohto svätca sa rozšírila (najmä zásluhou benediktínov a cistercitov) v nemeckej rečovej oblasti vrátane švajčiarska, ďalej vo švédsku, Fínsku a u južných Slovanov. Zvlášť veľa kostolov a kaplniek zasvätených sv. Gothardovi je v alpskej oblasti, kde je po ňom pomenovaný aj jeden z najdôležitejších priesmykov. 5. máj 5.5. Svatý Gothard (Godehard) z Hildesheimu Odkaz na životopis zo stránky farnosti sv. Gotharda v Bubenči. Žil v 10. – 11. storočí. Narodil sa roku 960 v Bavorsku. Bol to bystrý chlapec a už v devätnástich rokoch ho arcibiskup Frederik Salzburský vzal do Ríma a ustanovil dekanom. Roku 990 sa stal mníchom v kláštore Nieder - Altaich, rádovo svätého Benedikta. O šesť rokov neskôr sa tu stal opátom a keď cisár Henrich II. videl, že pod jeho vedením kláštor dobre prospieva, poveril ho reformou niekoľkých ďalších kláštorov. Počas 23 rokov Gothard vychoval a dosadil 9 opátov pre rôzne rehoľné domy, pomáhal založiť 30 nových kláštorov a početné nové školy. V roku 1022 ho cisár Henrich II. menoval biskupom v Hildesheime. Gothard sa pustil do reformovania diecézy s ráznosťou mladého človeka, aj keď mal už 62 rokov. Mal veselú, láskavú povahu a ľudia ho milovali. Jeho veľkou starosťou bola úľava pre chudobných.ktorým dovolil zostať v útulku len dva alebo tri dni. Zomrel 5. mája 1038 vo veku 78 rokov. Vyhlásený za svätého bol roku 1131 pápežom Inocencom II. Je to prvý bavorský svätec. Gothard patril celé stáročia k veľmi obľúbeným svätcom v Poľsku, Švédsku, Fínsku, Maďarsku, Holandsku a vo Švajčiarsku, tu je po ňom pomenovaný priesmyk a tunel. Je patrónom: proti obličkovým a žlčovým kameňom, pri ťažkom pôrode, proti detským chorobám, proti dne a reumatizmu, proti blesku a krupobitiu; niekoľkých miest v Nemecku, murárov, Atribúty: kniha alebo model Hildesheimskej katedrály. Je zobrazovaný: ako kriesia dve mŕtvoly z hrobu, s drakom pri nohách, s mužom, ktorý má kladivo, olovnicu a uholník, ako biskup na tróne, ako si vešia svoj plášť na slnečný lúč.
sv. Godehard
Godehardus
5. mája, pripomienka
Postavení:
opat a biskup OSB
Úmrtí:
1038
Patron:
murárov; vzývaný ako pomocník proti dne, reumatizmu, proti detským chorobám a pri ťažkom pôrode; tiež ako ochranca proti blesku
Atribúty:
biskup, drak, model kostola, kríšenie mŕtveho
ŽIVOTOPIS Pochádzal z Dolných Bavor. V r. 990 sa stal benediktínom niederaltaichského (nieder-altaišského) kláštora. V ňom bol neskôr zvolený opátom a dôsledne dbal o dodržiavanie pravidiel sv. Benedikta. Pod jeho vedením prekvitali cnosti, veda i umenie. Bol povolaný aj do iných kláštorov, kde bolo treba utužiť disciplínu. Stal sa hildesheimským biskupom a horlivo sa staral o výchovu a vzdelanie mládeže. Pre chudobných a chorých vystaval veľký ústav, budoval kláštory, zriaďoval školy. S veľkou horlivosťou pracoval až do vysokého veku.
Skrotený drak, zobrazovaný pri jeho nohách symbolizuje úspešné reformátorské pôsobenie.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
Dôležitosť dobrej výchovy
Narodil sa roku 960 v Reichersdorfe v pasovskej diecéze v Bavorsku. Jeho otec hospodáril na pozemkoch blízkeho kláštora Niederaltaich. V kláštornej škole získal prvé vzdelanie a stal sa obľúbeným pre inteligenciu aj dobrotu srdca. Tam si ho tiež všimol pri svojej návšteve soľnohradský arcibiskup Fridrich a vzal ho k sebe. Zaistil mu ďalšie vzdelanie a po vysvätení na podjahna Godehard biskupovi robieval sprievodcu. Na prianie predstavených z kláštora Niederaltaich ho biskup poslal späť ako diakon. V tomto pôvodne benediktínskom kláštore bola zatiaľ uvoľnená disciplína a mnísi žili po spôsobe kanovníckych kolegiátnych kapitol. Z popudu vojvodu Henricha bola r. 990 znovu zavedená disciplína pôvodnej benediktínskej rehole a opátom sa stal Erchanbert. Godehard zložil sľuby a stal sa vzorným rehoľníkom, zatiaľ čo časť mníchov, odvyklá prísnemu životu, kláštor opustila.
Godehard bol horlivý v práci, vytrvalý v rozjímaní, zbožný, k sebe prísny a zhovievavý k druhým bratom. V každom jeho konaní bola pokora aj dôstojná vážnosť. Všetci vraj k nemu správali lásku a úctu. Opát ho veľmi skoro ustanovil priorom a od neskoršieho svätca biskupa Wolfganga prijal kňazské svätenie.
Keď sa po niekoľkých rokoch opát Erchanbert rozhodol pre problémy staroby abdikovať, bol jeho nástupcom jednohlasne zvolený Godehard. Ten sa ale nejaký čas zdráhal úrad prijať, až na naliehanie biskupa sa podvolil prosbám bratov a opátsku hodnosť prijal. Jeho pôsobením kláštor Niederaltaich prekvital ako po stránke duchovnej a vzdelanosti, tak aj po stránke hospodárenia, udržiavania krajiny. Na blízkom lesnatom kopci spoločným úsilím vystavali mnísi tvrz s chrámom Panny Márie a venovali sa aj výchove mládeže.
Zbožný vojvoda Henrich, keď sa stal nemeckým kráľom, v roku 1005 poslal Godeharda do kláštora v Hersfelde, pretože ťažko niesol tamojší úpadok rehoľného života. Mnísi žili svetsky av prepychu v zvláštnych domoch, proti všetkým pravidlám rádu. Godehard mníchov zvolal as vážnym napomenutím k nim prehovoril o nevyhnutnej obnove. A tiež o tom, že kto sa nebude chcieť pravidlám rehole podriadiť, bude musieť odísť. Väčšina ich radšej odišla. Godehard však viedol kláštor tak dobre, že sa vraj prevažná časť nespokojencov s ľútosťou vrátila. Opáta počúvali a on za sedem rokov kláštor veľmi zvelebil. Poriadok bol poslaný urobiť aj v Tegernsee. V oboch kláštoroch ustanovil predstavených a potom sa vrátil do Niederaltaich.
Po smrti biskupa v Hildesheime bol na prianie cisára Henricha II. 30. 11. 1022 Godehard vysvätený za biskupa a vo svojich 62 rokoch sa ujal hildesheimskej diecézy s mladickou horlivosťou.
Jeho pôsobenie možno pozorovať v troch smeroch, v ktorých budoval Božie kráľovstvo na zemi:
Videl a oslavoval Boha v najpotrebnejších, v chudobných, chorých a opustených, pre ktorých staval nemocnice a ústavy, rozvíjajúc s láskou charitatívnu činnosť.
Na druhom mieste ho stravovala horlivosť pre príbytky Božie a oslava Boha v nich. Staval a zveleboval chrámy, rozšíril biskupský chrám av diecéze vraj za jeho vedenie vzniklo aj okolo tridsať nových kláštorov.
Tretí smer jeho pôsobenia sa týkal malých. Vedomý si slov: "Kto prijme také dieťa v mojom mene, prijíma ma..." (Lk 9,48), venoval sa deťom a mládeži, aby v nich rástol Boží život úmerne s vekom. Nešetril vraj na katolíckej literatúre ani výchove. Za neho vyrástli nové školy a posielal mládež aj na štúdie do cudziny. Mal snahu vychovať a vyškoliť pokolenie svätých. Najväčšiu starostlivosť venoval mládeži z chudobných rodín.
Pri všetkých úlohách, ktoré si predsavzal, nestratil na láskavej a veselej povahe, ktorou bol blízky všetkým ľuďom. Až do posledného roku života veľmi prísne zachovával 40-dňový pôst. Práca s láskou, ukáznenosť a modlitba s pôstom bolo to, čím pretváral svet okolo seba. To má možnosť každý.
Posledné dni svojho života Godehard strávil v rozjímaní a predvídajúc svoju smrť, rozlúčil sa so svojím duchovenstvom. Na začiatku slávenia Nanebovstúpenia Pána zomrel vo veku 78 rokov. Pochovaný bol v hildesheimskom chráme.
PREDSAVZATIE, MODLITBA Už raz sme si pripomínali, že každý sme nejako zodpovední za výchovu druhých. Biskup Godehard je nám vzorom lásky k mládeži, ku každému dieťaťu, v ktorom máme možnosť prijať Boha. Niektorému dieťaťu môžeme pomôcť napríklad adopciou na diaľku, ktorou mu zaistíme vzdelanie. A ak mám deti, alebo nejakým spôsobom vplyv na výchovu, začnem k nej pristupovať s veľkou zodpovednosťou. Na úmysel týkajúci sa výchovy sa pomodlím desiatok: Ktorého si v chráme našla.
Bože, Ty si naplnil svätého Godeharda svojou láskou, dal si mu schopnosti obnovovať vieru, výchovu i charitatívnu činnosť tam, kde to bolo potrebné a jeho si potom pridružil k zástupu svätých biskupov; na jeho príhovor nám pomôž k obráteniu, k vytrvalej viere a láske, aby sme mali spolu s ním účasť na Tvojej sláve. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Gotthard tunel
Gotthardský cestný tunel (nem. Gotthard-Strassentunnel, franc. Tunnel routier du Saint-Gothard) je švajčiarsky cestný tunel, ktorý prechádza alpskýmGotthardským masívom. Bol otvorený v roku 1980 a leží na diaľnici A2 spájajúcej mestá Luzern a Lugano. Má vybudovaný len jeden tubus a s dĺžkou 16,918 km je tretí najdlhší cestný tunel na svete.
* 960 Reichersdorf, Bavorsko † 1038 Hildesheim, Dolné Sasko
Význam mena: silný s Božou pomocou
Atribút: biskupská berla
Gotthard sa narodil v roku 960 ako syn sluhu Ratmunda v Reichersdorfe v pasovskom biskupstve. Otec pôvodne slúžil v bohatom kláštore, ktorý však počas vojen s Uhrami veľmi schudobnel. Keďže Gotthard vynikal nadaním, sám arcibiskup Fridrich zo Salzburgu mu poskytol vzdelanie v humanitných i teologických vedách. Po návrate zo Salzburgu v roku 990 vstúpil Gotthard do kláštora v Niederaltaichu. O tri roky neskôr bol vysvätený za kňaza a v roku 996 sa stal opátom. Svedomito pracoval na obnove kláštora a čoskoro sa kláštor pod jeho vedením stal jedným z najvýznamnejších v biskupstve. Zlepšila sa hospodárska situácia, prestavali sa budovy. Jeho šikovnosť si všimol aj cisár Henrich II. a na jeho žiadosť v roku 1005 prešiel Gotthard do durínskeho opátstva v Hersfelde a v Tegersee. Napriek odporu mníchov, ktorí sa bránili reformám, Gotthardovi sa s veľkou dávkou trpezlivosti podarilo zreformovať aj tieto kláštory. V roku 1013 sa vrátil do svojho kláštora do Niederaltaichu. Ďalej sa venoval vedeniu kláštorov. V roku 1022 sa stal biskupom pre Hildesheim (južne od Hannoveru). Jeho osobný život sa však takmer nezmenil. Zostal verný jednoduchému a prostému životu. Vyhýbal sa politickým zhromaždeniam kniežat, viac sa zaujímal o obyčajný ľud. Staral sa o chudobných a chorých, spovedával. Popritom sa staral aj o pozemské potreby ľudí. Dal postaviť nemocnicu a dom pre pútnikov. Približne tridsať kostolov sa v diecéze postavilo na jeho podnet. Južne od Hildesheimu postavil kláštor benediktínov, kam sa potom často uchyľoval, aby rozjímal a modlil sa. V roku 1038 cítil, že mu slabnú sily. Dal sa zaniesť do kláštora sv. Mórica v Hildesheime a tam 5. mája 1038 zomrel. V roku 1131 ho pápež Inocent II. vyhlásil za svätého. Je prvým kanonizovaným Bavorčanom.
Prvá písomná zmienka o hore zvanej Sankt-Gothard je z roku 1293 a nachádza sa v písomnostiach jedného právnika z Bologne, ktorý spomína útulok na hore St-Gothard na ceste z Nemecka do Lombardie.
