Svätá B A R B O R A -panna a mučenica,sviatok 4.december
Sv.Barbora panna a mučenica,patrónka umierajúcich- sviatok 4. december
Svätá Barbora patrí k najväčším sväticiam v cirkvi...Žila v prvokresťanských časoch prenasledovaní kresťanov za Rímskej ríše a patrí k najväčším sväticiam rannej cirkvi...Pochádzala z mesta Nikomédie, v dnešnom Turecku...Ako veľmi mladá sa oboznámila s kresťanstvom a stala sa tajnou kresťankou.Jej otec-zaslepený pohan Dioskuros sa dozvedel,že jeho jediná dcéra sa stala nenávidenou kresťankou.Mal s ňou iné plány a tie sa mu prekazili...vlastnú dcéru udal ako kresťanku a dal na mučenie...Nakoniec jej sám sťal hlavu...čo strestali samotné nebesia...lebo sa strhla silná búrka,blesky lietali a zasiahli do skrvaveného meča aj Dioskura a usmrtili ho...
Sv.Barbora je i patrónkou baníkov a bola veľmi uctievaná v banských oblastiach,kde mala zasvätených veľa kostolov,kaplniek a sôch...Mnoho baníkov sa k nej modlilo o ochranu,keď vchádzali fárať do zeme...
Je i patrónkou ochrany pred búrkou,bleskami a hromobitím...Naši predkovia zapaľovali hromničné sviece a vzývali o ochranu sv.Barboru...pred zasiahnnutím bleskom...
Modlíme sa aj my,ako aj naši predkovia k tejto veľkej a mocnej svätici o šťastnú hodinku smrti,aby sme boli pripravení na odchod z tejto krátkej dovolenky zvanej život...
4. decembra.
Sv. Barbara, panna a mučenica.
Svätá Barbara narodila sa okolo roku 216 v meste Nikomedii v malej krajinke maloasijskej Bithynii.Ona bola jedinou dcérou bohatých a urodzených rodičov, ktorí boli pohania. Otec jej menoval sa Dioskuros a bol veľký nepriateľ kresťanov. Dcéra bola krásnym dieťaťom a objavovala veľké dary duševné. Bohatý otec miloval ju náruživo a dal vychovávať skvele a primerane vysokému rodu.
Keď vyrástla a stratila matku, staral sa horlivý otec pohan úzkostlivo, aby neobznámila sa s nenávideným náboženstvom kresťanským a zachránila sa tiež stretávania s inými ľuďmi. I dal vystaviť pri dome svojom vežu, vystrojil ju všetkým pohodlím pre život, zavrel krásnu a učenú dcéru Barbaru do nej a strážil nad ňou jako nad drahocenným pokladom. Nikto nemal prístupu k nej, iba sluhovia domáci a učitelia, ktorí ju mali vyučovať vo všetkých vedách a krásnych umeniach.
Ľahko osvojovala si všetky vedy, veľkú zručnosť prejavovala v umeniach. Myseľ jej náchylná bola k všetkému dobrému a šľachetnému; citlivé jej srdce ostalo v tichej samote čisté. V dobe nočnej pozorovala pravidelný beh hviezd na oblohe nebeskej, vo dne obdivovala v slobodnej chvíli čarokrásnu prírodu Božiu, úrodné polia a nivy, ktoré rozkladali sa okolo jej väzenia.
A takýmto pohružovaním a rozmýšľaním poznávala ničomnosť modlárstva a povzniesla sa k poznaniu pravého Boha, Stvoriteľa sveta. Veď už Kniha múdrosti hovorí: «Vo veľkosti a kráse tvorov uzrieť možno i Stvoriteľa.» Učená a cnostná panna túžila po úplnom poznaní pravého Boha. A milostivý Boh, ktorý znal horúcu jej túžbu, poprial, že mohla poznať učenie Pána Ježiša Krista a stala sa kresťankou; jako sa to stalo, o tom nedozvedel sa jej otec.
Hovorí sa, že slávný Origenes bol jej učiteľom. Možno i to, že niektorý sluha otcov, alebo jej učiteľ bol kresťanom a ten vyučil ju tajne vo sv. náboženstve a pokrstil. Otec jej, Dioskuros, nebol doma, keď stala sa táto zmena v duši Barbary. Keď navrátil sa z cesty svojej domov, našiel dcéru svoju celú zmenenú. Zbadal, že vzdiaľuje sa pocty, ktorá vzdávala sa pohanským modlám v dome jeho.
Z počiatku považoval to za ľahkomyseľnosť mladého jej veku; ale keď badal, že opovrženosť jej oproti bohom domácim vždy viac vzrastá, rozmýšľal o príčinách. Veľa pohanských mladencov zo vznešeného rodu uchádzali sa o ruku krásnej, cnostnej panny u otca. A Dioskuros rozhodol sa v starostlivosti svojej o dcérku, že výberie jej z nich najvznešenejšieho za ženícha a nakloní ju k úcte staroslávnych bohov.
I oznámil dcérke svojej, že sa rozhodol, aby sa vydala za bohatého, urodeného pohanského mladíka, ktorého uznal za najhodnejšieho. Barbara vyhovárala sa, že je ešte mladá, že nepomyslela posiaľ na vydaj. Otec myslel, že príčinu nepovoľnosti a nechuti k zväzku manželskému u milovanej dcérky pripísať treba odlúčenosti od sveta a samote, v akej žila.
A mal pred sebou cestu, odložil tú vec, až sa navráti; lebo nechcel nútiť dcéru svoju ku nemilému zväzku. Keď otec odchádzal, prosila ho vznešená panna, aby dal zriadiť izbičku pri veži, v ktorej i počas vzdialenosti jeho o samote bývať mala. Prosila otca preto, aby sa stretať mohla pohodlnejšie s kresťanmi a sluhami sv. cirkve. Otec, netušiac to, privolil, a rozkázal, aby v izbe veže boli urobené iba dve okná.
Po odchode otcovom naliehala svätá panna, aby stavba čím skôr bola vyhotovená a ku dvom oknám dala prirobiť tretie okno, aby bola upozorňovaná na tajomstvo najsvätejšej Trojice Božej; na hlavný stĺp staviska kázala prispôsobiť kríž, aby pamätávala na veľkú milosť vykúpenia Božieho. Od tohoto času žila výlučne Bohu. Dni života svojho venovala modlitbe, pôstu, nábožnému rozjímaniu, slovom spaseniu duševnému.
Milostivému Bohu složila za povolanie svoje ku kresťanstvu slávný sľub, že až do smrti bude živá v neporušenom panenstve. Keď otec Dioskuros navrátil sa s cesty, navštívil zbožnú dcéru, zaviedol ju do obydlia svojho a veľmi láskavo zachádzal s ňou; i spýtal sa jej, ako si rozmyslela, či sa vydá za vyvoleného vznešeného mládenca. Dcéra prosila otca, aby jej dovolil, že by mohla ostávať u neho až do smrti a opatrovať ho, jako slobodná.
Otec zdal sa byť uspokojený a láskavo spýtal sa, čo by znamenali v izbe tie tri okná a znamenie kríža. A šľachetná dcéra odpovedala otvorene: «DaIa som zhotoviť to na znak viery v trojjediného Boha, ktorú som prijala a vyznávam, i na poďakovanie za vykúpenie naše na dreve kríža.» I dala sa vysvetľovať s veľkým oduševnením články učenia Kristovho a poukazovať na bláznovstvo učenia pohanského, ktoré káže klaňať sa modlám, rukou ľudskou zhotoveným.
Bez seba od hnevu chytil pohanský otec ostrý meč a zahnal sa na dcéru a bol by ju usmrtil, keby nebola utiekla. Vyhla sa zbožná kresťanská panna istej smrti nie pre strach pred ňou, ale aby zachránila rozhnevaného otca pred hanbou a pokutou. Ušla do hôr a ukryla sa v skalnej jaskyni. Rozhnevaný pohanský otec prenasledoval dcéru až do tmavej hory, a bol by ju i rozsekal, keby ju bol mohol dohoniť.
Milostivý Boh strážil nad služobnicou svojou. Veľký balvan skalný odtrhol sa s vysokého brala, s veľkým rachotom zrútil sa na cestu, ktorou utekal Dioskuros s vytaseným mečom za svätou pannou, a zatarasil mu ďalšiu cestu. Sv. Barbara ďakovala milostivému Bohu za zázračné vyslobodenie z istej smrti a usporiadala jaskyňu za svoje obydlie. Ovocie horné a čistý prameň vody poskytovali jej výživu.
Tu žila Bohu za krátky čas. Zúrivý otec nemal pokoja; ako hladný vlk, keď vetrí ovcu, deň po dni chodil po hore a sliedil márne po dcére svojej. Konečne pastier, pohan, vyzradil rozhnevanému otcovi Dioskurosovi pustovňu, v ktorej bývala sv. panna. I vbehol do jaskyne, keď sv. panna sa vrúcne modlila. I zrazil ju k zemi, tlkol päsťami, kopal nohami,chytil za vlasy a vláčil po tŕňach, mučil všemožne.
A keď tak ukrutne a satansky nasýtil zverský svoj hnev, dal ju sluhami odniesť domov, aby ju ďalej trýznil. Uväznil ju v tmavej komore. Márne namáhal sa pohan, aby naklonil zbožnú kresťanskú dcéru ku modlárstvu. Ona bola vytrvalá v presvedčení svojom. Trýznenie nespomohlo nič. V pohanskej besnosti bol by ju zabil, keby sa nebol obával hanby svetskej. A čím viacej zúril, tým sv. panna bola stálejšia vo sv. viere.
Konečne chytil v hneve svojej dcéru za ruku, viedol ju k pohanskému sudcovi Marcianovi, obžaloval ju za hanobenie bohov štátnych a žiadal, aby ju dľa zákonov mučil, kým sa neodriekne kresťanskej viery a nebude obetovať modlám. Vladár Marcian zdal sa z počiatku ľutovať vznešenú kresťanskú pannu, ktorú vlastný otec ukrutne utrýznil.
I dohováral jej ľúbeznými slovami, aby namysleným bláznovstvom svojím nestrpčovala sebe a otcovi blaženosť životnú, aby neuvaľovala potupu a hanbu na vznešený rod svoj, aby sa nepozbavovala skvelej budúcnosti, ktorá je určená jej cnosťam a kráse, a to i ohľadom na vážnosť a bohatstvo jej otca.
I opisoval jej potom rozkoše manželského stavu s urodzeným a bohatým pohanským ženíchom. Nahováral ju, aby ctila staroslávnych bohov štátnych a odriekla sa kresťanskej viery, ktorú vyznávajú iba pospolití, chudobní ľudia. Áno, pohrozil jej i mukami, keď sa neodriekne kresťanstva. Sv. Barbara pokojne vypočula slová sudcove a vážne riekla: «Žiadna moc nedonúti mňa, aby som obetovala večné blahoslavenstvo časným veciam.
Útecha moja a dedictvo je Pán Ježiš Kristus. Treba sa vždy viac báť Boha, než ľudí. Hotová som vždy obetovať živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, a všetko, čo je na nebi i na zemi. Bohov vašich nenávidím, ktorých opísal dobre a správne prorok Boží: Majú ústa, a nehovoria; majú oči a nevidia; majú uši a nepočujú, ale ani ducha niet v ich ústach; a ktorí ich robia, budú im podobní, i všetci, ktorí v nich dúfajú. (Žalm. 134.).»
Marcian neočakával takúto odpoveď od útlej vznešenej panny. I chcel ju zastrašiť a hrozbou vynútiť to, čo nemohol získať ľúbeznými slovami. Rozkázal katom, aby priniesli rozličné nástroje k mučeniu a ukázali svätej panne. Sv. Barbara nezľakla sa tých krvavých nástrojov, ktoré už nejedného odvážlivého muža urobili povoľným; ale ona túžila po tom, aby mohla obetovať život svoj za Pána Ježiša a za sv. vieru.
Pohanský sudca rozhneval sa a rozkázal katom, aby sv. pannu so šiat do naha vyzliekli, do krve bičovali žilami a črepami dreli bolestné opuchliny na útlom jej tele. Takto utrýznenú dal pohanský sudca zavliecť sv. pannu do tmavého žalára. Svätá Barbara radovala sa a zvelebovala Boha, že mohla trpieť potupu a cediť svoju krv za sv. vieru. I prosila Boha, aby poprial jej stálosti v utrpení.
Milostivý Boh, Pán Ježiš, zjavil sa jej v žalári; nadzemská jasnosť osvietila žalár, posilnil ju k budúcemu utrpeniu, potešil a zázračne uzdravil skrvavené jej telo. Juliana, cnostná pohanská žena, uzrela tento zázrak, i obdivovala milosrdenstvo pravého Boha, i velebila Ho, že zjavil moc Svoju zázračným spôsobom pri slabej kresťanskej panne.
I predstúpila pred ukrutného sudcu, naplnená nadzemským oduševnením vyznávala slávne učenie Ježiša Krista ako božské, karhala neohrožene zverské pokračovanie jeho a vyhrážala sa spravodlivým trestom Božím. Marcian uväznil i Julianu, dal potom mučiť i ju so svätou Barbarou a nakoniec usmrtiť. Na druhý deň ráno dal Marcian zase predvolať sv. Barbaru pred súdnu stolicu. I zadivil sa, keď videl, že je uzdravená.
Potom velebil rímskych bohov a hovoril, že sa to stalo skrze ich pomoc, i napomínal sv. pannu, aby obetovala na poďakovanie modlám. Kresťanská panna s opovržením odmietla smiešnu jeho žiadosť a dala sa hovoriť: «Mŕtvi bohovia vaši neuzdravili mňa. Ježiš Kristus, Syn živého Boha, zjavil moc Svoju, ktorého vy v slepote svojej nechcete poznať a ktorý odsúdi vás k večnému zatrateniu. Boh, Stvoriteľ sveta, urobil tento zázrak.»
Na tieto smelé slová nahneval sa zaslepený pohanský pyšný sudca. Rozkázal katom, aby železnými ostňami dreli telo svätej panny, aby pálili horiacimi smolnicami jej boky a potom poodrezúvali prsia. Počas zverského mučenia modlila sa sv. Barbara: «Ó Pane, vezmi všetko odo mňa, len nie Ducha svätého!» Ukrutný pohan rozkázal potom katom, aby na väčšiu potupu vodili nahú po m
Kostol sv.Barbory Kutná Hora
Zverský otec jej, Dioskuros, díval sa na krvavé divadlo a preklínal dcéru svoju. Keď sv. Barbara počula výrok smrti, hlasne modlila sa: «Ty, ó Pane Bože, znáš srdcia a vieš, že netúžim po ničom inšom iba po Tebe; vieš, že milujem prikázannia Tvoje a že zasvätená som celá Tebe. Neopúšťaj ma, ó Pane, ale prijmi mňa podľa milosrdenstva Svojho!»
I prosila ticho milostivého Boha, aby prispel cudnosti jej ku pomoci. A hľa, keď katovia vyviedli obnaženú sv. pannu na ulicu, dobrotivý Boh obkľúčil celé jej telo takou nadzemskou žiarou, že zverskí, nehanební modlári nemohli ani pozrieť na prečistú pannu. S ňou kráčala na miesto popravné i zbožná Juliana. Keď prišli na miesto popravné, kľakla si sv. Barbara i modlila sa:
«Ó večný Bože, ktorý si založil zem nad vodami a rozprestrel nad ňou nebo jako klenutie, na ktorého pokynutie oblaky dávajú pršať dážď, a ktorý si stvoril hviezdy, aby osviecovaly zem, a všetko, čo žije na nej, či nespravodlivých — dobrých i hriešnych! Vyslyš teraz i mňa, ó Pane, aby sme my, ja a Juliana, boli dielom všemohúcich rúk Tvojich dľa obrazu a podobenstva Tvojho!»
Keď vyslovila tieto slová, počula hlas s neba, ktorý juvolal do neba i pannu Julianu a sľuboval vyplnenie jej prosby. Pohanský otec stál tu chladnokrevne, ba napomínal kata, aby mučil sv. jeho dcéru. Áno, požiadal sudcu, aby smel sťať hlavu dcéry svojej. A vlastný otec sťal hlavu 20 ročnej dcéry svojej — sv. Barbary! To stalo sa roku 236 za panovania cisára rimského Maximina Thrácskeho.
Nebo zatemnilo sa,blýskalo sa a hrozne hrmelo , a jeden blesk zasiahol a zabil — neľudského otca, zošedivelého hriešnika. Zbožní kresťania pochovali telo sv. Barbary. Na jej príhovor dialy sa mnohé divy.
Sv. Barbara ctená býva jako jedna zo 14. sv. Pomocníkov po celom svete; ju vzývajú pravoverní kresťania v nebezpečenstvách búrky i ohňa; ona je patrónkou zomierajúcich, ktorí prosievajú o prímluvu, aby mohli byť náležíte zaopatrení najsvätejšou Sviatosťou oltárnou; ona je patrónkou i baníkov a delostrelcov i rozličných spolkov priemyselných.
Vyobrazuje sa jako vznešená panna s korunou na hlave; v pravej ruke drží palmovú ratolesť a meč, v ľavej kalich s hostiou; vedľa nej je veža s tromi oknami.
Poučenie.
Sv. Barbara poučuje nás, ako máme znášať každú krivdu. Vlastný otec prenasledoval ju ukrutne a ona trpela za príkladom Pána Ježiša Krista všetko príkorie bez reptania, lebo mala čisté svedomie a poznala zákon Boží; radšej chcela byť nenávidenou od otca, než aby ju Boh nenávidel. Sv. Klimakus hovorí: «Lepšie je zarmútiť rodičov, než Ježiša.»
Sv. Barbaru zabil vlastný otec preto, že verila v najsvätejšiu Trojicu Božiu; ale spravodlivý Boh potrestal ho, keď ho zabil bleskom, a ona modlila sa za zaslepeného pohana. Ukrutní rodičia učte sa poznať spravodlivý hnev Boží, keď zdržujete dietky svoje od služby Božej! Sv. Barbara modlila sa prv, než zomrela, aby Boh vyslyšal tých, ktorí odporúčajú sa jej. Hlas s neba oznámil jej, že Boh vyslyšal prosbu služobnice Svojej.
Keď utekali oblokom, zažaly sa im i košele a začali horeť; ale telo ich ostalo neporušené. Keď boli v bezpečnosti, napadlo otcovi, že zabudol vziať peniaze v izbe. Bez rozvahy vrátil sa k horiacemu domu, poznamenal sa znamením sv. kríža, vbehol do izby a vzal peniaze. Sily opustili ho a padol k zemi bez seba.
V nešťastí svojom spomenul si na sv. Barbaru a prosil ju o mocnú prímluvu: «Ó sv. Barbara, prispej mi ku pomoci a pros Boha, aby nedopustil, že by som zomrel v hriechoch svojich! Boh nech popraje mne to, čo zasľúbil tebe pri smrti pre Krista Pána, Ženícha tvojho. Nebeský Ženích tvoj nech pamätá na krv, ktorú si vyliala z lásky k Nemu: nech nezomriem prv, než budem oslobodený od hriechov svojich a posilnený najsvätejšou Sviatosťou oltárnou.»
Ako vyriekol túto modlitbu, stála sv. panna Barbara v nebeskej žiare pred ním, chránila ho proti plameňom, chytila ho za ruku, vyviedla z horiaceho domu a potom riekla: « Vždy ctieval si pamiatku moju a teraz žiadal si mňa o prímluvu, máš vedeť, že Boh predĺžil život tvoj o jeden deň, aby si mohol prijať sv. Sviatosti pokánia, oltárnu a posledného pomazania.» Po týchto slovách zmizla sv. Barbara.
Medzitým zúril ďalej požiar. Henrik Kock ležal vzdialený od požiaru na zemi; telo jeho bolo veľmi popálené, že podobal sa mŕtvole. Dal zavolať kňaza a prijal skrúšene sv. sviatosti zomierajúcich. Potom riekol spovedníkovi: «Ó velebný otče a vy prítomní priatelia, teraz blíži sa hodina, aby som sa odobral na večnosť; preto neopúšťajte mňa, kým nezomriem, a modlite sa za mňa.»
I vzýval o prímluvu preblahoslavenú Pannu Máriu a sv. Barbaru a konečne zvolal: «Ó Pane Ježišu! Najmilosrdnejší Bože, ktorý si mňa na dreve kríža predrahou Svojou krvou a prehorkým umučením vykúpil, smiluj sa nado mnou! Do rúk Tvojich porúčam dušu svoju!» A vypustil ducha.
Očitý svedok, Theodor Paul, ktorý rozpráva o tomto dive, dokladá: «Ja som bol pri zomierajúcom, vypočul som spoveď jeho, slúžil som mu sv. sviatosti, obviazal rany jeho, postaral som sa o opatrovníkov nemocného, a on zomrel konečne v rukách mojich.» Hľa, tak vyslyšal milostivý Boh na prímluvu sv. Barbary nešťastného Henrika, že poprial mu divotvorným spôsobom času pred smrťou ku hodnému prijatiu sv. sviatostí zomierajúcich.
Kresťane, vzývaj o prímluvu svätú pannu Barbaru včas búrky a hromobitia, najmä keď blíži sa posledná hodinka tvoja, aby si mohol dosiahnuť odpustenie hriechov a posilniť sa sv. sviatosťami zomierajúcich na cestu k životu večnému. Kedykoľvek pozrieš, zvlášť v hodinku smrti, na obraz sv. Barbary a uzrieš na veži tri okná, spomeň si na trojjediného Boha! Ďakuj Mu za stvorenie, vykúpenie a posvätenie, i modlievaj sa: Sláva buď Bohu Otcu, i Synu, i Duchu svätému!
Modlitba.
O Pane Bože, prosíme Teba, popraj milostivo, aby prímluva sv. panny a mučenice Tvojej, Barbary, bola nám na pomoci, že by sme predo dňom odchodu nášho s tohoto sveta skrze opravdivé pokánie a dôstojnú spoveď boli pripravení k hodnému prijatiu najsvätejšej Sviatosti oltárnej. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Pána a Spasiteľa nášho. Amen.
tiež: Barbara
Svätá
Sviatok: 4. december
* okolo 273 Nikomédia, dnes Ízmit, Turecko, alebo Heliopolis, dnes Baʿlbak / Baalbek, Libanon
† 306 (?) Nikomédia, dnes Ízmit, Turecko
Atribúty: veža s troma oknami, kalich a hostia, delo, fakľa
Patrónka baníkov, geológov, architektov, murárov, kamenárov, tesárov, pokrývačov, elektrikárov, poľnohospodárov, mäsiarov, kucárov, zvonárov, zvonolejárov, hasičov, hrobárov, klobučníkov, delostrelcov, zbrojárov, pyrotechnikov, kníhkupcov, zlatníkov; dievčat, väzňov, umierajúcich; pre šťastnú hodinu smrti,v búrke pred bleskami
Sv. Barbora sa narodila okolo roku 273 v Nikomédii (Turecko) v pohanskej rodine. Pre neposlušnosť (nechcela sa podvoliť otcovi a vydať sa) ju otec tyran Dioskur zavrel do veže, ktorú dal postaviť na tento účel. Tu, v samote, začala študovať a tu aj tajne prijala krst. Počas otcovej neprítomnosti dala vybúrať do veže ešte jedno okno a tak namiesto dvoch okien boli na veži tri, čo malo pre ňu symbolizovať Najsvätejšiu Trojicu. Dioskur sa rozzúril a vydal ju civilnému tribunálu. Strašným spôsobom bola mučená a nakoniec ju vlastný otec sťal mečom. Pramene uvádzajú, že sa to stalo 4. decembra 290. Iné pramene hovoria o roku 306. Boh však veľmi rýchlo potrestal jej prenasledovateľov. Legenda hovorí, že kým anjeli niesli jej dušu do neba, blesk zasiahol Dioskura a priviedol ho pred Boží súd. Sv. Babora patrila medzi tzv. štrnástich pomocníkov v núdzi.
Na Slovensku je sv. Barbora uctievaná baníkmi v oblasti Handlovej, Kremnice, Banskej Štiavnice a Slovenského Rudohoria, pretože podľa legendy, keď ju otec prenasledoval a sv. Barbora utekala, roztvorila sa pred ňou skala a sv. Barbora sa do nej skryla.
Svätá Barbora
Svätá
Barbora
veľkomučenica
Narodenie
3. storočie
Nikomédia (dnes Izmid)
Úmrtie
~(303 – 313)
Nikomédia (dnes Izmid)
Uctievanie
Atribúty
veža, meč, kalich s hostiou, mučenícka palma
Patronát
baníkov, delostrelcov, architektov, staviteľov, tesárov, hasičov, kamenárov, ochrankyňa dievčat, pomocníčka proti horúčke, moru, ohňu
Cirkev
katolícka, pravoslávna
Sviatok
4. december (gkc.) (šestiričný sviatok bez veľkého chváloslovia (gkc.))
Odkazy
Svätá Barbora
(multimediálne súbory na commons)
Svätá Barbora (v origináli gr. Βαρβάρα; angl. Barbara, franc. Barbe, rus. Varvara) (* 3. storočie, Nikomédia, dnes Izmid – † okolo 303 – 313, Nikomédia) bola šľachtičná z Malej Ázie, neskôr mučenica a svätica.
Vzhľadom na to, že o živote svätej Barbory niet historických záznamov, sú údaje o jej živote založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi Dioskorovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťankou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista, dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, tak aby jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu.
Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore).
Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien.
V gréckokatolíckej cirkvi je uctievaná ako veľkomučenica, jej sviatok (4. decembra) má stupeň šestiričného (malého) sviatku s malým slávoslovím. Na ikonách býva zobrazovaná spravidla s krížom v ruke.