Bogdan Žorž: Výchova k vďačnosti – láskavosť – peniaze
Výchova k vďačnostiMiriam: Pozorne som sledovala a čítala vaše články v Ognjišču o hodnotách.[Bogdan Žorž začal v roku 2010 písať pre časopis Ognjšče rubriku Vzgoja za vrednote (Výchova k hodnotám). Roku 2012 vyšli články v rovnomennej knihe (pozn. red.).] Všeličo sme tiež doma „prebrali“ a porozprávali sa s deťmi, ako by sme čo-to zlepšili v našich vzájomných vzťahoch a vzťahoch s druhými, avšak ostala mi ešte jedna otázka, na ktorú si neviem odpovedať, a preto sa obraciam na Vás. Medzi hodnotami ste hovorili o domove, láske... ale chýbalo mi ešte jedno: vďačnosť. Zdá sa mi totiž, že aj vďačnosť je veľká hodnota a preto som čakala, kedy aj o nej niečo napíšete. Rada by som Vám otázku vysvetlila na príklade. Naše deti sme vychovávali kresťansky: že treba byť každému vďačný za všetko darované, že sa treba poďakovať za všetko, čo od niekoho dostaneme, či už by to boli materiálne dobrá alebo duchovné. Avšak pozorujem (a to ma veľmi zarmucuje), že sa deti v rôznych vekových skupinách správajú, akoby bolo všetko samo osebe samozrejmé, že niečo dostanú a že u nich nie je vôbec žiadna odozva na rodičovskú lásku a snahu, starosti. Keď niečo potrebujú, sa na všetky spôsoby podlizujú, ale keď to potom dostanú, ukážu inú tvár ... ako keby sme im s manželom boli povinní to kúpiť, dať, získať ... žiadna vďačnosť. Pýtam sa, kde sa naša výchova tak pokazila, že sú takí? Čím viac ich s manželom upozorňujeme a pripomíname im to, tým viac ide všetko k horšiemu. Najprv sme si mysleli, že dnes je to tak, že v záplave všetkého, keď majú toľko možností výberu a želaní, je to niečo bežné a treba sa s tým nejak vyrovnať, že deti sú už raz požadovačné a treba im vyhovieť, aby bol pokoj. No pozorujeme aj iných a zdá sa nám, že iní sú oveľa lepší, viac otvorení k poďakovaniu a vďačnosti... Sme si dobre vedomí, že najúčinnejší výchovný prostriedok je vzor a aj v tejto oblasti vďačnosti sa veľmi snažíme, avšak bez skutočného úspechu... Možno je problém hlbší a dali sme im priveľa, takže sú teraz jednoducho rozmaznaní.. Za každú vašu myšlienku Vám budem veľmi vďačná.
Bogdan Žorž: Vážená pani Miriam!
Najprv pekne ďakujem za Váš dobrý dojem zo série článkov o výchove hodnôt – naozaj som tomu rád!
Píšete, že Vám chýbal osobitný príspevok o vďačnosti. Ďakujem aj za tento postreh! Prečo som ho nenapísal? Pravdupovediac nemám jasnú odpoveď. Vďačnosť aj sám prežívam ako veľmi dôležitú hodnotu, ktorá je v konzumnom svete značne znehodnotená. Sám som o vďačnosti už veľa písal, a tiež o nej často hovorím. Najvhodnejšie okolnosti na preberanie tejto témy sú rôzne obdarovania (vianočno-novoročný čas, narodeniny ...), ako aj pri otázkach o detských právach. Aj v sérii o hodnotách som pohovoril o vďačnosti – v príspevku o LÁSKAVOSTI (dobrote). Možno to je dôvod, prečo som túto tému nespracoval aj samostatne!
Z Vášho listu som pochopil, že sa síce veľmi snažíte, aby ste svoje deti vychovali k citu vďačnosti, ale nie ste spokojní s výsledkom tohto snaženia. Sama hovoríte, že svojim deťom ste možno „dali priveľa“. Avšak problém nie je v tom, KOĽKO deťom ponúkame, ale v tom, AKO im to ponúkame! Skúsenosti ma učia, že aj v hojnosti môžu byť deti vďačné – a naopak môžu byť v nedostatku nevďačné. Vo vašom liste sa mi zdá, že kľúčový význam má úsek, ktorý doslova znie: „Najprv sme si mysleli, že dnes je to tak, že v záplave všetkého, keď majú toľko možností výberu a želaní, je to niečo bežné a treba sa s tým nejak vyrovnať, že deti sú už raz požadovačné a treba im vyhovieť, aby bol pokoj.“ Možno práve tu leží odpoveď na vaše rozpaky!
Ak deťom ponúkame príliš veľa, lebo si myslíme, že „im to patrí“, a ak ich aj vychovávame v tom postoji, a aj sami rozmýšľame o tom, čo im prislúcha, čo je „ich právo“; ak sa pri tom, čo ponúkame deťom, príliš porovnávame a obzeráme po druhých („aby naši neboli ukrátení“), a ak deťom niečo ponúkame preto, aby sme upokojili ich dotieravosť („aby bol pokoj“) – nevedomky dochádza k tomu, že jednoducho zmiznú dôvody na vďačnosť! Prečo by len boli deti vďačné, ak dostanú niečo, čo „im patrí“, čo „majú aj druhí“, čo si vymohli... V takých prípadoch dokonca ani nie je pravých dôvodov na radosť!
Pre výchovu vďačnosti je teda veľmi potrebné nejaké napätie, neistota v očakávní niečoho – či už ide o materiálne dobro, službu, pohodlie, právo... Ide o to, aby v očakávaní niečoho som nebol úplne presvedčený, že to aj dostanem, dosiahnem, ale aby bola prítomná aj pochybnosť, možnosť, že sa to očakávanie neuskutoční. Toto napätie zväčšuje radosť pri eventuálnom naplnení očakávania. Spomínam si na svoje detstvo: rodičia nám vedeli vyčarovať veľké napätie pri očakávaní príhodu Mikuláša, pochybnosť o tom, či „vôbec príde“, či „sme boli dosť usilovní“ – a potom bola radosť už z toho, že Mikuláš vôbec prišiel! Ak rodičia vedia tú radosť spojiť s prejavením vďačnosti – že deti zároveň učia povedať ďakujem, sa poďakovať, je tým utvorený zdravý a pevný základ pre vďačnosť. Iba učenie, výučba, že je potrebné sa poďakovať po prijatí niečoho – je príliš málo!
Nenapísali ste vek vašich detí (predpokladám, že ich máte viac), avšak si myslím, že vzhľadom na ich vek ešte nie je neskoro! Prečítajte si ešte raz kapitolu o dobrote a skúste vo vzťahoch, pri dávaní a prijímaní zohľadniť uvedené východiská!
S pozdravom a prianím všetkého dobrého! Bogdan
Láskavosť (dobrota)
Láskavosť je zložená hodnota, je hodnota „vyššieho stupňa“, ako povedia niektorí. Skladá za z celého súboru hodnôt, ktoré majú svoje názvy, pre niektoré sa udomácnili aj cudzie slová, hoci máme vhodné domáce (slovinské) výrazy: dobrosrdečnosť, štedrosť, dobročinnosť (človekoljubje) alebo humánnosť, solidarita, ... a dalo by sa pokračovať. Pre všetky tieto hodnoty celkom bez ťažkostí povieme, že sú univerzálne, veď ich priznávajú a cenia ľudia vôbec všetkých vierovyznaní, aj ateisti... Teda na prvý pohľad – celkom nesporné hodnoty.
A predsa sú s láskavosťou spojené iné, nepríjemné skúsenosti. Ľudová múdrosť tieto skúsenosti zhrnula do niekoľkých prísloví, ktoré znejú tak trochu čudne: „Dobrota je sirota“, „Stará dobrota ťa bije po zuboch“, „Kto je pridobrý, je oslovi podobný“... [a u nás: „Za dobrotu na žobrotu“, pozn. prekl.] Všetky tieto príslovia ukazujú na možnosť, že sa láskavosť môže obrátiť, zneužiť, vykoristiť, že sa dobrodincovi môže láskavosť vrátiť nie v dobrom, ale aj v zlom.
Tieto záporné skúsenosti sú spojené s dvoma významnými okolnosťami. Prvou je fakt, že na svete je predsa len mnoho sebeckých, zneužívajúcich ľudí, ktorí aj láskavosť vykorisťujú, zneužívajú. To nemôžeme zmeniť. A ani to nejde, aby sme kvôli takým jedincom vyškrtli láskavosť zo zoznamu dôležitých hodnôt – v priebehu tisícročí zostáva láskavosť dôležitá hodnota a všetky záporné skúsenosti ju nemôžu znehodnotiť. Ale ostáva veľmi dôležitá otázka pre jednotlivca, ktorý sa rozhodne pre láskavosť: ako rozpoznať vykorisťovateľa, takého, ktorý ma zneužije, ktorý zneužije moju láskavosť – a ako sa mu vyhnúť. No a tu sme pri dôležitej otázke výchovy k láskavosti.
Druhá okolnosť je spojená s dobrodincom, s tým, ktorý činí dobro. Život nás učí, že nie všetci ľudia robia dobro kvôli dobrote ako hodnote. Poznáme aj početných dobrodincov, ktorí „činia dobré skutky“ celkom nepremyslene, takže pritom dokonca spôsobujú škodu sebe alebo druhým. Vezmime si napríklad „dobrého človeka“, ktorý svoju výplatu zapije spolu so svojimi kamarátmi v krčme. Ide z neho samá „dobrota“ tam v krčme – a pritom zabúda na rodinu, ktorá bude trpieť nedostatok. A máme aj iné príklady dobroty. Ako psychoterapeut stretávam prípady veľmi dobrých ľudí, ktorí sa rozdávajú pre ostatných – a pritom veľmi trpia: cítia sa podvedení, zneužití, zradení... a sú zároveň nespokojní... Namiesto toho, aby im dobré skutky, ktoré činia, prinášali nejaké vnútorné uspokojenie, im prinášajú nespokojnosť, rozčarovanie...
To sa stáva u ľudí, pre ktorých láskavosť v skutočnosti nie je pravá, ale len zdanlivá hodnota a v pozadí takejto zdanlivej hodnoty sú potom zvyčajne nejaké povinnosti, záväzky. Taký človek nie je dobrý kvôli tomu, že chce byť dobrý, ale pretože musí byť dobrý – a to už viac nie je hodnota. Zas iní ľudia sú dobrí, lebo hľadajú akési náhradné uspokojenia k svojmu znevýhodneniu, a preto očakávajú odmenu za svoju dobrotu – očakávajú, že ich iní budú obdivovať, chváliť ich, vyvyšovať, vyjadrovať im nesmiernu vďačnosť... Samozrejme sú takí ľudia stále rozčarovaní – dokonca aj keď sa im dostane obdivu, pochvaly, vďačnosti – myslia si, že je to primálo a nie sú spokojní... A ešte by sme mohli vymenovať príklady nevhodnej, nezdravej, zdanlivej dobroty. Samozrejme, pre tých, ktorý takú pomoc potrebujú, je aj táto dobrota vítaná, a aj spomínaní ľudia skutočne môžu vo svojom živote učiniť veľa dobrého.
A tak sme pri otázke výchovy. Pre umierajúceho od hladu znamená kúsok chleba záchranu života – nehľadiac na to, kto dal ten chlieb a s akým zámerom! A predsa – pravdivá a pravá dobrota obohacuje aj samého dobrodincu. Celú kopu ľudových múdrostí a pekných myšlienok poznáme na tú tému. Hovoríme, že všetko, čo dáme na dobrú vec, sa stokrát vráti, hovoríme, že dobrota obšťastňuje dvakrát – jednak toho, ktorému je určený nejaký dobrý skutok, aj toho, ktorý koná dobré skutky. Avšak to všetko platí len vtedy, keď dobrota vychádza z čistej, pravej hodnoty dobrosrdečnosti! Výchova k láskavosti teda znamená takú výchovu, ktorá bude mať za cieľ utváranie pevnej hodnoty láskavosti, dobrosrdečnosti.
Láskavosť, dobrosrdečnosť je v najužšom zmysle spojená s možnosťou nadviazania dobrého vzťahu s druhými ľuďmi, s porozumením, otvorenosťou, súcitom, s možnosťou určitého načúvania potrebám druhých, druhého. A ak chcem mať dobrý cit pre potreby druhých, musím najprv dobre poznať svoje potreby. Ak chcem mať naozaj dobrý vzťah s druhými, musím najprv byť v dobrom vzťahu so sebou samým.
Všetko to znamená, že výchova k láskavosti v skutočnosti začína už v čase tehotenstva, nie až po narodení. Láskavosť je veľmi prepojená s bezpečím, dobrým pocitom dieťaťa už v matkinom tele. Dieťa ktoré sa v matkinom lone cíti dobre, bezpečne, ktoré cíti matkinu lásku, je chcené, očakávané, nie je ohrozené – má oveľa viac možností, aby rozvinulo všetko to, čo sme napísali v predošlom odstavci.
Výchova k láskavosti je potom vlastná skúsenosť láskavosti, je vzor láskavosti, ktorú dieťa zažíva v svojej rodine, od najútlejšieho detstva a naďalej. Starostlivý, milujúci vzťah, teplé, bezpečné rodinné ovzdušie je druhý základ, ktorý umožňuje utváranie zdravej hodnoty láskavosti. Dieťa, ktorému sa síce dostane pozornosti a starostlivosti, ale všetku tú starostlivosť zo strany rodičov prežíva ako podlžnosť, bremeno, ktoré rodičov unavuje, obremeňuje – bude láskavosť prežívať a utvárať ako bremeno. Žiaľ dnes to často stretávame v terajších rodinách, kde sa síce veľmi pekne starajú o dieťa, všetko mu ponúkajú – ale stavajú na akomsi vzťahu podlžnosti, uspokojovania „práv dieťaťa“ – a láskavosť ako hodnota sa nerozvinie. A tak dieťa ani nerozumie láskavosti, veď žije v presvedčení, že mu všetko patrí, na všetko má právo – a že rovnako to platí aj pre druhých ľudí a on ako jednotlivec, človek, s tým jednoducho nemá nič spoločné. To je častý postoj rozmaznaných: vedia sa síce veľmi zhroziť nad tým, keď ľudia trpia nedostatok, keď sa im deje krivda... – ale nikdy nepocítia túžbu, aby sami s tým niečo urobili, to je „vec druhých“! Keď sme voči deťom v pozícii rodičov, starých rodičov, alebo iných „dobrých“, buďme dobrí „zo srdca“, avšak tým spôsobom, aby to aj dieťa pochopilo ako „dobrotu“, nie však ako „právo“.
Ešte najľahšie to rozumieme pri rôznych obdarovaniach. Dar, darček je už sám od seba akýsi symbol dobroty, úcty, uznania. Preto majú darčeky veľkú hodnotu vôbec v medziľudských vzťahoch, a ešte osobitne pri výchove. Pri obdarovaniach detí je tým viac dôležité citové ovzdušie, v ktorom je dieťa obdarované. Dôležité je najprv radostné očakávanie, vzrušenie, ako aj neistota, pochybnosť, či vôbec bude nejaký darček alebo nie... Rodičia by mali práve vytváraniu takého ovzdušia venovať veľkú pozornosť. Naši predkovia to vedeli. Vezmime si príklad svätého Mikuláša: aj v mojom detstve bolo tomuto ovdušiu venované veľa pozornosti. Dospelí vedeli stupňovať detské vzrušenie, a to aj tým, že vhodným spôsobom prejavovali pochybnosť o tom, či Mikuláš vôbec príde... A pri darčeku je dôležité podeliť sa s dieťaťom o radosť, radovať sa – a nie oceňovať hodnotu darčeka – treba sa radovať z darčeka ako takého. Aj to naši predkovia vedeli – a preto bola veselosť pri jablku, dvoch orechoch a hrsti cukríkov samozrejme obrovská!
Výchova k láskavosti je teda vo veľkej miere spojená s tým, ako vieme u dieťaťa vyčariť veselosť, radosť pri obdarovaní, pri prijímaní darčekov – teda najmä darčekov, lebo darčeky nie sú „výplata“, nie sú vec „zaslúženia si“, ale sú dar! Alebo, ak to skúsime postaviť inak – pri výchove láskavosti-dobroty je veľmi dôležité dieťa naučiť *prijímanie* (nie branie si!) od druhých – s radosťou a vďačnosťou!
Druhá časť výchovy k láskavosti potom spočíva v DÁVANÍ. Dieťa tento cit získa veľmi rýchlo, pri skúsenosti prijímania. Pomyslite na veľmi malé deti, ako veľmi radi niečo ponúknu druhému, dajú niečo mamke, ockovi, babke ... do úst... Teda je to niečo veľmi prirodzené. Na tom je potrebné stavať. Dieťaťu to nesmieme odmietať, ale od neho prijímať s radosťou, s výrazmi vďačnosti. Takto sa dieťa, ktoré ešte nerozmýšľa abstraktne s nejakými pojmami, ale veľmi konkrétne – učí to „daj – dám“, čo je síce čisto nezáväzné – ale zato veľmi pekné. V priebehu dospievania je stále dôležitejšie, aby okolie u dieťaťa podporovalo to dávanie druhým, darovanie. Neobdarúvajme iba my dieťa – ale ho vychovávajme v tom, aby aj ono obdarovalo druhých!
Medzi sviatkami, keď sa dieťa ocitne pred kopou darčekov, ktoré dostalo, nastane prirodzene ideálna príležitosť na výchovu k láskavosti. Namiesto toho, aby sme začali porovnávať a hodnotiť darčeky, je teraz čas, aby sme v dieťati vzbudili aj súcitné myslenie a láskavosť. Pripomeňme mu to, že na svete sú deti, ktoré nedostali darčeky, na ktoré si nikto nespomenie, a že ich môže rozveseliť ono, ktoré dostalo toľko darčekov. Že je teraz príležitosť, aby ono obdarovalo niektoré také dieťa. Nech spomedzi svojich pekných a milých darčekov vyberie niečo, o čom si myslí, že by také chudobné dieťa rozveselilo – a spolu ten darček odnesieme na charitu alebo niekam inam – a už naše veľmi malé dieťa, ktoré ešte nemôže rozumieť pojmu „dobrota“, pocíti, že urobilo niečo dobré – dalo na dobrý účel niečo „svoje“ a hodnotné – a pri tom sa bude cítiť dobre, bude na seba hrdé, veselé! To je potom už to, čo silno vonia po pravej hodnote láskavosti-dobroty!
Peniaze
Sú vôbec peniaze (morálna) hodnota? Odpoveď na túto otázku nie je tak celkom jednoduchá. Ak by sme prísne sledovali definíciu pojmu morálnej „hodnoty“, ako sme ju predstavili na začiatku našej série článkov o výchove hodnôt, museli by sme odpovedať záporne. Peniaze v presnom, doslovnom zmysle totiž nie sú žiadne „zvnútornené stanovisko“, ktoré funguje v ľudskom živote ako akýsi rozcestník, smerovka. A tiež peniaze nie sú niečo, o čom by sme mohli povedať, že je „večné, univerzálne“. Je však pravda, že peniaze sprevádzajú človeka v takej alebo onakej podobe už veľmi dlho v priebehu dejín.
Už v najstaršej dobe, ktorú historici ako-tak dôveryhodne skúmajú, prebiehala nejaká výmena tovaru medzi ľuďmi. A už veľmi dávno sa pri tých výmenách používal nejaký „prostriedok zmeny“, ktorý pomáhal určovať a porovnávať cenu tovaru pri výmenách. Najprv to bol nejaký dohodnutý tovar, neskôr už nachádzame mince. Najprv aj tie mince, ako to predtým bolo s tovarom, mali samy osebe nejakú skutočnú materiálnu cenu. Neskôr hodnota samotných peňazí stále viac strácala na význame, peniaze sa stali dôležité kvôli svojej dohodnutej, symbolickej hodnote-cene. Popritom peniaze získavali na význame. Neboli viac len nejakým určovateľom ceny pri výmenách, ale stali sa stále viac aj platobným prostriedkom, a popri tom aj akýmsi uchovávateľom (materiálnej) hodnoty, ktorý jednotlivcovi alebo skupine umožňoval vytváranie nejakých rezerv, zásob...
Teda peniaze sú v ľudskom živote veľmi dôležitá vec. Ak sa pozrieme na druhú časť definície hodnôt, ktorá hovorí, že hodnoty sú akousi smerovkou, podľa ktorej jednotlivec usmerňuje, riadi svoj život, rýchlo usúdime, že peniaze môžeme pripočítať k týmto smerovkám. Ak sa pozrieme na takzvané „rebríčky hodnôt“, ktoré zostavujú odborníci, výskumníci hodnôt, rovnako zistíme, že sa peniaze nachádzajú v každom rebríčku ako dôležitá hodnota, a že sú na všetkých rebríčkoch postavené dosť vysoko! Avšak všetci odborníci ich zahŕňajú medzi takzvané „materiálne hodnoty“. Teda: peniaze sú hodnota, hoci nemajú ten nádych akejsi presažnosti, kvôli ktorej často počujeme, že hodnoty sú večné. Peniaze totiž nemožno pričítať k tým „večným“ hodnotám; veď človek by mohol veľmi hodnotne žiť aj bez peňazí. A to nielen hypoteticky – aj dnes nájdeme ľudí, ktorí žijú pekný, bohatý, plný život – bez peňazí.
Avšak v našej civilizácii sú napriek tomu peniaze tak veľmi dôležité, že ich musíme pripočítať medzi významné hodnoty. A ak je to tak, potom je múdre a potrebné hovoriť aj pri výchove o vzťahu k peniazom.
Už bežný pohľad okolo seba nám povie, že vzťah k peniazom môže byť veľmi rôzny. Stretávame ľudí, ktorým peniaze znamenajú „všetko“, ktorým teda peniaze sú nielen potrebná, ale takmer jediná hodnota; ktorým peniaze pravdupovediac znamenajú už nejakého „boha“.
Máme ľudí, ktorí sú prehnane skúpi, ktorí „zhrabujú na kopu“, ktorí si možno dokonca ani nedoprajú, aby s pomocou peňazí, ktoré majú, kvalitne žili. Môžeme povedať, že sú závislí od peňazí? Asi áno!
Stretávame aj ľudí, ktorí sú pravý opak takých lakomcov – ktorí sú prehnane rozhadzovační. Peniaze síce zarobia, ale ich veľmi rýchlo, nemúdro, nehospodárne minú na nedôležité veci. Takisto tým peniaze nepomáhajú ku kvalitnému životu. Psychológovia upozorňujú, že sú to často ľudia, ktorí sú „citovo podvýživení“, žijú v nedostatku lásky a skúšajú si – samozrejme dosť neúspešne – nahradiť ten nedostatok s peniazmi. Aj keď niečo podobné platí tiež pre mnohých lakomcov!
A stretávame aj ľudí, ktorých síce nemôžeme zahrnúť do jednej z vyššie uvedených skupín, a predsa o nich jednoducho hovoríme, že „nevedia narábať sa peniazmi“...
Mnohokrát počujeme, že peniaze pokazia človeka; samozrejme ide o symbolickú hodnotu peňazí, ide o bohatstvo. Aj Ježiš vystríhal pred priveľkou naviazanosťou na peniaze, na bohatstvo. Možno aj najviac sú známe tie jeho slová, keď hovorí, že ľahšie prejde ťava cez ucho ihly než boháč do nebeského kráľovstva. Avšak, na druhej strane, ani Ježiš nevyžadoval, aby sme peniaze ihneď „odstránili“ – aj jeho učeníci ich mali, lebo ich potrebovali na svoj každodenný život! Nedá sa teda naskrz odsudzovať peniaze ako „diablov vynález“, lebo predsa sú peniaze dôležitým dobrom – ktoré je možné zdravo využívať – alebo zneužívať!
Aby sa peniaze stali pre jedinca hodnotou, je potrebné dieťa v tom smere vychovávať!
Ak chvíľu pozorujeme deti okolo seba, rýchlo zistíme, že deti už veľmi skoro v predškolskom období, ešte pred osvojením si číslených pojmov, spoznajú akúsi hodnotu a význam peňazí. Už malé dieťa si všimne peniaze, zapamätá si ich význam, hoci ešte nevie a nemôže rozumieť ich hodnote. Dieťa má takisto spravidla radšej mince než bankovky – lebo sú mu krajšie, ťažšie, cinkajú..., ale aj preto, že mu dospelí radšej dajú mince než bankovky. To znamená, že sa výchova začne už v predškolskom období, hoci vtedy dieťa ešte nemá číslených pojmov a ešte nemôže správne používať peniaze, nevie sčítať a odčítať, aby ich mohlo rozumne používať.
Kedysi bolo pri výchove veľmi obľúbené a rozšírené šetrenie. Každé dieťa malo svoju pokladničku, „prasiatko“, kam hádzalo mince, ktoré dostalo od dospelých. Samozrejme boli tie pokladničky uzatvorené, takže dieťa nemohlo peniaze roztratiť. A pri nejakom dôležitom nákupe potom spolupracovalo aj dieťa so svojou pokladničkou – väčšinou tak, že bolo treba pokladničku rozbiť, nasilu otvoriť. Neskôr pokladničky ponúkali banky, ktoré takto podporovali šetrenie – a aj v tom prípade bolo treba ísť do banky, kde pokladničku otvorili... Múdri rodičia si pri tej príležitosti vzali dieťa so sebou, aby spolupracovalo a prežívalo to ako niečo dôležité. To je dôležitý výchovný prístup. Tým spôsobom sa dieťa prijateľným spôsobom učilo mať úctivý vzťah k peniazom. Pri hádzaní mincí do pokladničky prežívalo príjemné pocity, ktoré znova prežívalo aj neskôr, pri trasení pokladničky alebo pohľade na ňu. Učilo sa aj odriekaniu, veď si bezpochyby viackrát zaželalo, aby si niečo vzalo z pokladničky, si niečo malé kúpilo – ale muselo sa toho zrieknuť – napriek tomu, že peniaze boli jeho! Bolo by dobré tento starý zvyk oživiť!
Rodičia nech deti zapájajú tiež čím skôr do nejakých úloh, ktoré sú spojené s peniazmi: dieťa nech vykoná čím skôr nejaký samostatný nákup v obchode, v cukrárni nech si samo kúpi zmrzlinu alebo sladkosť, nech je prítomné pri dôležitých nákupoch rodičov. Už dávnejšie zažívam ako zlo detské kútiky v nákupných strediskách. Rodičia, ktorí idú na nákup, berú síce dieťa so sebou – ale ho nechajú v takom kútiku. To dieťa potom nezažíva nákup, nespoznáva návštevu obchodu ako nejakú úlohu, ktorá je potrebná kvôli napĺňaniu potrieb – s pomocou takýchto „detských kútikov“ obchodníci len vychovávajú slepých, nekritických konzumentov, ktorí jednoducho len radi prichádzajú do obchodu – či už niečo potrebujú alebo nie... Pri nákupoch nech sú deti prítomné, hoci by to vzbudzovalo trochu nevôle, rozčarovania, nesplnených túžob... Všetko to je kľúčová súčasť zdravej výchovy, predchádzania konzumnej závislosti a formovania vzťahu k peniazom.
A možno je najdôležitejší výchovný prístup k formovaniu vzťahu k peniazom vreckové.
Múdro konajú rodičia, ktorí dávajú dieťaťu vreckové už skoro, v prvých ročníkoch základnej školy. Avšak je potrebné tu byť opatrný: také malé dieťa si nevie rozvrhnúť peniaze na celý mesiac! Až tam do -nástich rokov musí byť vreckové týždenné, a na začiatku je ešte aj jeden týždeň pre dieťa veľmi dlhá doba. Avšak napriek tomu si tým viac zapamätá, že je bez peňazí kvôli vlastnej neprezieravosti, ak ich prirýchlo minulo.
Keď dáme dieťaťu vreckové, musíme mu vždy jasne povedať, čo to je: že sú to peniaze, s ktorými môže samo voľne nakladať, a že sú určené na občasné prilepšenie či zábavu... Dieťa musí vždy vedieť, že do nasledujúceho vreckového iné peniaze nebudú, a s tým ani prilepšenia, ktoré si kupuje z vreckového. Prínos vreckového sa úplne znehodnotí, ak potom, čo dieťa utratilo svoje peniaze, dostane ďalšie „lebo sme sa zľutovali“, či dokonca s úmyslom, že „si to potom bude vedieť viac ceniť“. Zle! V tom prípade nemá vreckové žiaden účinok.
Pri vreckovom vždy začnime s veľmi malými, symbolickými obnosmi. Postupne, ako dieťa rastie a ako sa prejavuje jeho zrelosť pri používaní peňazí, zväčšujeme obnos vreckového a tiež rozširujeme okruh tovarov, ktoré si dieťa samo platí z vreckového. Tak si bude dieťa nenápadne vytvárať zdravý vzťah k peniazom – a peniaze sa pre neho tiež skutočne stanú hodnotou.