Svätý S A B B A S /SÁVA/, opát a vyznavač -sviatok 5.december...v detstve kruto týraný zlou tetou...
Sv. Sabbas, opát a vyznavač /439 -5.december 532/
Svätý Sabbas -opát patrí k veľkým svätcom Východu z čias 5 a 6.st.Mal pohnuté detstvo,žil s rodičmi v Kapadócii-stredné Turecko,kde jeho otec Ján -povolaním vojak, slúžil v miestnej légii a býval neďaleko s manželkouSofiou,boli zbožní kresťania.Vychovávali jediného chlapčeka-syna Sabbasa...Ale prišla hrozná zvesť..jeho otec Ján bol vojenským rozkazom prevelený až do Egypta do mesta Alexandrie,kde bola vojenská posádka...Podľa vtedajších vojenských prísnych zákonov,nesmel si vojak v službe vziať na nové miesto svoje deti...len manželku a to len za vlastné peniaze...Rodičia Ján a Sofia boli nešťastní,zúfalí...musia sa rozlúčiť so svojim malým synčekom, ani nie 6 ročným Sabbasom...
Tak našiel neznámy kláštor,kde zabúchal na bránu...otvoril mu udivený mních...prekvapený...že malý chlapec prosí o prijatie do kláštora...Ale opát kláštora si s dojatím vypočul rozprávanie malého 8 ročného,nešťastného chlapca a prijal ho do kláštora a tak sa začal život mnícha,ktorý trval skoro 90 rokov...
Keď vyrástol poslal ho opát na dlhú cestu,aby sa stretol so svojimi rodičmi žijúcimi v Alexandrii,ktorí roky,hľadali, pátrali po stratenom synovi a už ho aj oplakali...Aké dojemné bolo ich stretnutie,keď pred nimi stál krásny,urastený mladý mních-ich stratený syn...
Nemohli sa ho vyobjímať a boli veľmi šťastní...v meste zbohatli a mali veľký majetok...prosili syna,aby ostal žiť s nimi a užívať si život...aby zanechal mníšske povolanie...oženil sa mal rodinu a deti...ale mladý Sabbas bol už ďaleko a vysoko nad svetskými majetkami,bohatstvom a peniazmi...jeho najcennejší poklad bol Boh a služba Bohu...
Sv. Sabbas narodil sa roku 438 v Mutalasii blízko mesta Cesarei v Kappadócii, v krajine maloasijskej, z kresťanských rodičov. Otec jeho bol vojakom a menoval sa Ján, matka Sofia (Žofia). Keď mal Sabbas päť rokov, musel odisť ako vojak-bol prevelený jeho otec i s matkou do mesta Alexandrie v Egypte a ako vojak nesmel so sebou brať i svoje deti.A malého chlapc a nemohli vziať so sebou. I odovzdali synka svojho opatere ujcovi, menom Hermiasovi, ktorému zverili i majetok. Manželka Hermiasova zachádzala nemilosrdne a kruto s opusteným Sabbasom. O krátky čas ušiel chlapček z domu ujcovho k strýcovi Gregorovi, ktorý rád prijal milého chlapčeka. Gregor, nahnevaný na Hermiasa, žiadal, aby vydal majetok Sabbassov; lebo chcel ho vynakladať na dobrú výchovu vnukovu. Hermias vzdoroval, nastaly roztržky medzi rodinou, a po mnohom vyjednávaní a zvade prišla nemilá vec až k súdu. Keď to videl Sabbas, ktorý v dome rodičovskom naučený bol na poriadok, jednomyseľnosť a svätý pokoj, pohoršil sa nad sebeckými svadami a uzavrel v nevinnej mladej mysli svojej, že odriekne sa márnych vecí a vyvolí si tichý život v niektorom kláštore. Rozhodol sa tajne újsť a nikomu nič nepovedať...Mal len osem rokov,keď v noci utekal z domu strýka s holými rukami...Našiel po dlhej ceste jeden kláštor a zaklopal na bránu blízkeho kláštora, menom Flavinia, a prosil otcov rádu sv. Basilea, aby ho láskavo prijali k sebe. Mnísi boli prekvapení,čo za malý,neznámy chlapec prišiel a túži žiť v kláštore. Opát kláštora privítal s radosťou zbožného a vtipného chlapca a dal ho vyučovať k službe Božej u ku zachovávaniu predpisov kláštorských. Zbožný a vtipný chlapec osvojoval si hravé prednášané vedy, plnil svedomite predpisy rádu, udusoval v sebe city svetské a najmilšou zábavou mu bola modlitba s Bohom. Tak pripravoval sa u nôh slávnych učiteľov v rozličných kláštoroch k zbožnému životu pustovníckemu: horlivo modlieval sa, rozjímal a trpezlive vykonával i najťažšie práce. Pri tom bol proti sebe veľmi prísny, zdržanlivý, postieval sa často, i vtedy, keď pravidlá rádu nenariaďovali pôst.
Sv. Sabbas veľmi nenávidel záhaľku a lenivosť. Veľká bola jeho viera, nádej a svätá láska. V každom pokúšaní a trápení skladal úplnú dôveru v Boha. A táto veľká dôvera nesklamala ho. Jedného dňa, keď pri ťažkej vytrvalej práci zmoknutý vrátil sa do kláštora, vložil pekár premoknutý odev jeho do pece, aby sa usušil, a zabudol naň. Zakúrili pec, a už horel oheň plameňom. Pekár žaloval na svoju zábudlivosť práve, keď sv. Sabbas vstúpil do kuchyne. Muž Boží nerozmýšľal dlho, vošiel do zakúrenej pece, vytiahol svoj odev bez toho, aby plameň bol mu uškodil alebo jeho odevu. Takým divom odmenil milostivý Boh veľkú dôveru verného sluhu svojho.
S dovolením opáta odišiel z kláštora na púšť, ubytoval sa v skrytej jaskyni, a žil v tej pustovni veľmi prísne za päť rokov v ustavičnom pôste, na modlitbách a pri namáhavej práci ručnej. Iba v sobotu vracal sa do kláštora, aby navštívil bratov a odovzdal vyhotovenú prácu; zostal až do večera v nedeľu u nich a zase odišiel do svojej pustovne. Na rozkaz opáta vrátil sa do kláštora naspät a prevzal vyučovanie mládeže.
Po smrti sv. Euthymia opustil sv. Sabbas znovu kláštor, lebo držanie sa niektorých nespokojných bratov znepokojovalo svätého muža, a utiahol sa do jaskyne v blízkosti potoka Cedronu, kde pokračoval v prísnom živote svojom. Nepožíval iné iba zeliny a vodu, ktorú z ďaleka si nosieval, lebo voda z Cedronu nebola pitná. Potom vrátil sa zase medzi bratov.
Roku 493 zomrel nástupca sv. Euthymia Sallust a predstaveným stal sa Eliáš.
Chýr o svätom živote pustovníka rozšíril sa v celom okolí. I zhromaždili sa okolo neho zbožní kresťania, ktorí túžili po dokonalosti a prosili ho, aby ich prijal za učeníkov. Z pokory spieral sa sv. Sabbas ich prosbám a považoval sa za nehodného, aby sa stal ich vodcom na ceste spasenia a dokonalosti kresťanskej. Konečne dal sa prehovoriť. I vystavil kláštor. V krátkom čase rozmnožil sa počet jeho učeníkov na 150. Tak stal sa opátom nového kláštora na púšti pri meste Skytopole. Keď prišli rodičia malého chlapca Cyrila, ktorý neskôr spísal život jeho, ku sv. Sabbasovi a prosili ho, aby požehnal ich synka, pozrel muž Boží na chlapca a riekol otcovi: «Tento je odteraz učeníkom mojím; potrebujem ho. Nech sa naučí žaltár; kým sa ho nenaučí, nech ostane u vás doma.»
Jako opát mnoho dal si záležať na prekvitaní poriadku cirkevného u podriadených sebe mníchov. Keď jedného dňa prechádzal sa s mladým bratom popri Jordáne, stretli ich ľudia, medzi ktorými nachádzalo sa prekrásné dievča. Opát chcel skúšať mladého mnícha. A riekol, keď spoločnosť prešla popri nich: «To dievča zdalo sa mi byť veľmi špatným a mať len jedno oko.» Mladý spoločník, novic, odpovedal: «To dievča má dve krásné oči; dobre som videl.» A sv. opát pokarhal prísne mladíka i aby ho potrestal, vypovedal ho z izbietky, ktorú obýval, a vykázal mu miesto, kde mohol dosťučiniť za ľahkomyseľnosť svoju a krotiť zmysly svoje,lebo si dobre prezeral dievča a tenn pohľad vzbudil v ňom pokušenie,
Ako prísny bol proti sebe, tak láskavý a zhovievavý bol oproti podriadeným mníchom. Žiadnu osobnú urážku netrestal, ale znášal ticho a láskavo,ak ho hanili a nnadávali na nneho. Preto naplňal ho milostivý Boh darmi nadprirodzenými, používal ho jako prostriedok ku podpore a k úteche sv. cirkvi, a činil na príhovor jeho mnohé divy a zázraky.
Vznešený mládenec z mesta Skytopolu, menom Basilius, išiel ku sv. Sabbasovi na púšť, keď ešte býval v jaskyni, aby sa stal jeho učeníkom. Dozvedeli sa o tom zbojníci, ktorí mysleli, že Basilius veľké bohatstvo svoje sebou vzal. O pol noci prišli k pustovni svätého, v ktorej i Basilius býval. Ale keď uzreli chudobu svätého muža, tak boli dojatí, že sa vzdialili a chceli sa ukryf do svojich skrýš. Stretli veľké levy. Od strachu ostali stáť jako bez seba. Levy zastaly tiež, a oni v smrteľných úzkosťach dali sa do behu nazpät ku sv. Sabbasovi a v strachu volali: «Na modlitbu mnícha Sabbasa: vyhnite sa nám!» Levy zmizli. Ked videli to zbojníci, boli ľútosťou nad hriechami svojimi tak dojatí, že sa odhodlali zanechať doterajší život svoj a stať sa učeníkmi sv. Sabbasa. A to i urobili. Muž Boží radoval sa veľmi nad divotvorným ich obrátením a prijal ich láskavé za svojich učeníkov.
Jedného dňa kráčal sv. Sabbas cestou, ktorá viedla z Rubanu k rieke Jordánu. I uzrel leva, ktorý náramne reval a na troch nohách skákal. Do dlaby na štvrtej nohe vbil sa mu bol veľký tŕň a zapríčiňoval mu veľké bolesti bez toho, aby si lev mohol pomôcť. Keď to zbadal muž Boží, poľutoval divú šelmu. A ľútosť jeho vzrástla, keď mohutný lev pred ním sklesol, a boľavú dlabu oproti nemu vystrel, ako by ho bol chcel prosiť o pomoc. Sv. Sabbas vytiahol tŕň z dlaby levovej. A lev neopustil ho viacej, ako by mu bol chcel vďačnosť svoju prejavovať.
Medzi učeníkami sv. Sabbasa bol mladík, menom Flais. Sv. opát naložil mu, aby opatroval osla, ktorý nosieval potrebné veci pre kláštor. Keď Flaisovi nedostávalo sa času, aby strážil osla, poveril on v prostote srdca svojho toho podivného leva, aby sa staral o osla. A lev konal povinnosť svoju: ráno vyviedol osla na pašu, strážil pri ňom a večer priviedol ho na povrázku zase domov. Jedného dňa poslal sv. opát Flaisa po nejakej práci. Cestou upadol učeník do hriechu. On rozmýšľal o dopustení Božom, ktorého je účastným, i zdalo sa mu, že je veľmi dokonalý, ked i zvery ho poslúchajú, jako Adama pred pádom do hriechu. A i on upadol do hriechu nevďačnosti: a milosť Božia opustila pyšného nevdačníka. Na druhý deň hriešny Flais rozkázal levovi, aby strážil nad oslom; sám chcel saponáhľať k povolaniu svojmu. Sotva že vzdialil sa Flais, napadol lev osla, roztrhal ho a zožral. Keď Flais to videl, a poznal, že hriech jeho je príčinou toho, neopovážil sa priblížiť sv. Sabbasovi, ale opustil púšť a odišiel domov do vlasti. Ked sv. Sabbas počul o jeho úteku, ponáhľal sa za ním, hľadal ho všade, a keď ho našiel, nemal pokoja, kým ho nepriviedol nazpät a ku pokániu. Sv. Sabbas bol veľkou podporou pre sv. cirkev.
Marinus, pokladník štátny, vzpieral sa tomu, aby cisár odpustil dane ubiedenému Jeruzalemu a jeho okoliu. Keď dozvedel sa o tom sv. Sabbas, pohrozil mu trestom Božím. Pyšný vysoký úradník cisársky nedbal na to. Ubiedený ľud, dohnaný až k zúfalstvu, napadol dom Marinusov a podpálil ho; tvrdý úradník sotva mohol ujsť so životom. Po tomto vzjavnnom treste Božom, odpustil cisár ľudu dane. Všetok ľud zveleboval svätosť, horlivosť a múdrosť sv. Sabbasa.
Verný sluha Boží navrátil sa do samoty svojej, aby trávil dni svojho života na modlitbách a v zapieraní seba. Ale nemal pokoja. Kacíri znovu zbúrili sa proti pravoverným kresťanom a zapríčinili veľké prenasledovanie pre uzavretia snemu cirkevného, v Chalcedóne konaného, ktorý odsúdil blud Eutychov. Bohaprázdni kaciíri nahovárali ľud, aby neprijal uzavretia snemu cirkevného. Keď zbadal sv. Sabbas toto búrenie, opustil samotu, cestoval mestami i dedinami, ohnivými kázňami,rečami zastával pravú vieru, odhaľoval bludy kacírov, napomínal ku poslušnosti oproti svätej matke cirkvi, i posilňoval divotvorne srdcia kresťanov v pravej viere a zaistil spasenie premnohých duší.
Cisár Anastasius I. zomrel a nástupcovia jeho zbožní Justin a Justinian milovali pravoverných kresťanov a riadili sa podľa múdrych slov sv. Sabbasa. Sv. cirkev požívala svätý pokoj. A sv. opát používal príhodný čas pokoja, cestoval po krajine, obracal kacírmi svedený ľud na pravú cestu spasenia, posilňoval ho v pravej viere a bohumilých mravoch, podporoval ho i hmotne v biede a trápení.Došla správa,že jeho zbožní rodičia umreli v Alexandrii a zanechali veľký majetok svojmu synovi Sabbasovi...Ale svätý mních netúžil po majetkoch a bohatstve sveta...najväčší poklad mal vo svojom srdci,kde sídlil Boh a to mu stačilo...tak rozdal štedre veľký majetok svoj, ktorý zdedil po rodičoch, medzi hladný ľud. Za päť rokov nepršal dážď vo Svätej Zemi; celá príroda vyschla a nebolo žiadnej úrody. A hľa, sv. Sabbas neprestával vzdychať k rozhnevanému Bohu o užitočný dážď. Milostivý Boh konečne vyslyšal verného sluhu svojho: užitočný tichý dážď padol s neba na vyschlú krajinu a všetko ožilo.
Boh zjavil sv. Sabbasovi blízku jeho smrť. Sluha Boží zhromaždil u seba mníchov a pustovníkov, napomínal ich ku vzájomnej láske, k samote, ku svedomitému plneniu pravidiel rádu, a ustanovil učeníka Mellitosa za nástupcu svojho. V posledných chvíľach života svojho trpel veľké bolesti, ktoré s odovzdanosťou do vôle Božej rád znášal. I usnul sladko v Pánu, v deväťdesiatomštvrtom roku požehnaného života svojho dňa 5. decembra roku 532.
Sv. Sabbas vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom, v pravej ruke drží palicu pútnickú, v ľavej otvorenú knihu; na púšti pod holými skalami vidno kláštor, pri ňom niekdy leva.
S v. opát Sabbas pestoval v požehnanom živote svojom zvlášte tri cnosti: vieru, nádej a lásku. Sv. Tomáš Akvinský učí: «Tri božské čnosti sú: viera, nádej a láska. Z viery povstávajú štyri veci: spravodlivosť života, potrava duše, zvelebovanie Boha a odplata rajská. Zo svätej lásky povstávajú štyri veci: bázeň pred Bohom, láska k bližným, pomoc pre potlačených a polepšenie poblúdených.» Toto všetko objavuje sa nám skvele v živote svätého Sabbasa.
Hľa, sv. Sabbas bol preto taký odhodlaný a smelý vstúpiť do ohnivej peci, lebo práve tak, jako traja mládenci v Babylone veril pevne v Boha, dôveroval v jeho dobrotu, miloval ho a bál sa ho. On bál sa spravodlivosti Božej; ale dôveroval v dobrotu Božiu. On dôveroval Bohu a úfal podľa zásluh Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, na pomoc Božiu a nespoliehal sa na zásluhy a sily svoje. Preto hovorí i sv. Augustín: «Nebudem zahanbený, keď i povstanú proti mne nepriatelia; lebo neskladám dôveru v seba, ale v Teba, ó Bože môj!»
Kresťane, nasleduj sv. opáta Sabbasa vo viere, nádeji a láske! A môžeš úfať milosť Božiu i v. tomto i budúcom živote. Nespoliehaj sa na časné veci a nevyhľadávaj ich úzkostlivé; lebo utratíš vieru, nádej lásku a — večné spasenie!
Modlitba.
O Bože, Ty prameň všetkého dobrého, ktorý si svätému sluhovi Svojmu Sabbasovi poprial takú veľkú lásku ku samote a takú veľkú horlivosť pre sv. vieru: popraj milostivé skrze jeho prímluvu, aby sme boli oduševnenými sv. cirkve Tvojej. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Keď mal Sáva osem rokov, odišiel do monastiera v Skande, neďaleko svojho rodiska. O desať rokov neskôr odišiel do Palestíny. Ako tridsaťročný odišiel do jaskyne, kde sa počas týždňa postil a plietol koše. V sobotu a nedeľu odchádzal do monastiera na spoločné modlitby.
Neskôr odišiel na púšť k Jordánu. Našiel si jaskyňu, kde sa usídlil. Po niekoľkých rokoch života v samote k nemu začali prichádzať ľudia, ktorí ho chceli nasledovať. Čoskoro ich bolo okolo neho 70. Z jednej veľkej jaskyne si urobili chrám. Sáva nechcel, aby niektorý brat prijal kňazstvo, preto sa liturgie slúžili iba vtedy, keď prišiel nejaký kňaz. Neskôr sa niektorí bratia chceli zbaviť vplyvu Sávu. Ohovorili ho u patriarchu v Jeruzaleme. Patriarcha však potom ako zistil, že obvinenia boli nepravdivé, udelil Sávovi sväté tajomstvo (= sviatosť) kňazstva a ustanovil ho za presbytera v lavre. Od vtedy sa Sáva nazýva posvätený (csl. "osvjaščennyj"). Potom biskup posvätil ich jaskynný chrám a Sávu ustanovil za igumena. Keď sa začal šíriť vplyv monofyzitov, Sáva sa na žiadosť patriarchu vybral vysvetliť cisárovi celú vec a zastať sa pravej viery.
Lavra svätého Sávu neďaleko Jeruzalema bola v dejinách veľmi významným monastierom, okrem iného výrazne prispela k sformovaniu byzantského časoslova a typikona.
Sabas z Jeruzalema, opát
(Saba, Sáva)
Svätý
Sviatok: 5. december
* 439 Mutalaska, pri Cézarei v Kapadócii, dnešné Turecko
† 5. december 532 Mar Saba, pri Jeruzaleme
Patrón proti rakovine a neplodnosti
Narodil sa v roku 439 v Mutalaske pri Cézarei v Kapadócii (dnešné stredné Turecko). Už ako 8-ročný vstúpil do baziliánskeho kláštora. Viedol prísny asketický život. Ako 18-ročný odišiel do Jeruzalema, kde viedol mníšsky život v kláštore pod vedením sv. Eutymia Veľkého. Neskôr odišiel do púšte pri Mŕtvom mori, kde žil v inom spoločenstve mníchov prísnym životom. Po nejakom čase mu opát Teoktistos dovolil, aby žil samostatne v jaskyni, no v sobotu vždy prichádzal do spoločného kláštora a zostával tam až do nedele. Roku 473 sa rozhodol žiť úplne odlúčený od sveta v jednej veži.
Podľa legendy sa mu v roku 478 zjavil anjel a dal mu pokyn, aby šiel do údolia potoka Cedron juhovýchodne od Jeruzalema, kde sa usadil v jaskyni a pokračoval v pustovníckom živote. Postupne sa k nemu pridávali nasledovníci, ktorí sa usádzali okolo neho v jaskyniach. Tak v roku 483 vznikla „lavra“, teda spoločenstvo mníchov, kde v týždni žili všetci samostatne, no na víkend sa schádzali do komunity. Táto prvá „Veľká lavra“ dostala názov Mar Saba. Je to najstarší dochovaný kláštor v Izraeli.
Predstaveným lavry sa stal sv. Sabas. Postupne však medzi mníchmi vznikli nepokoje. Niektorí vytvorili voči nemu opozíciu a podkopávali jeho autoritu. Preto ho jeruzalemský patriarcha Eliáš v roku 491 vysvätil za kňaza a neskôr ustanovil za archimandritu (predstaveného) všetkých pustovníkov v Palestíne. Odpor voči nemu však neutíchal. Sabas preto odišiel z lavry. Založil mníšske spoločenstvá na iných miestach vo Svätej Zemi. Napokon sa predsa vrátil do Veľkej lavry, kde v roku 532 aj zomrel.
Hoci žil v samote a odlúčení, predsa sa snažil pomáhať aj ľuďom vo svete. Usiloval sa o zmiernenie daní pre remeslníkov a obchodníkov, kvôli čomu cestoval aj do Carihradu k cisárovi. Bojoval aj proti bludom v Cirkvi – proti monofyzitizmu a proti heretikom. Celkovo sa pričinil o založenie siedmich mníšskych spoločenstiev v štýle „lavry“, ôsmich kláštorov a troch útulkov pre pútnikov.
Hneď po smrti si ho ľudia uctievali ako svätca. Pochovali ho vo Veľkej lavre. Jeho telesné pozostatky sa neskôr dostali do Benátok, no v roku 1965 sa znovu vrátili do Mar Saby. V Ríme na vŕšku Aventino sa nachádza kostol a kláštor, ktoré nesú jeho meno.
5. decembra
SV. SABAS
mních
(439-532)
Sv. Sabas (Sába, Sáva) patrí medzi veľké osobnosti východného mníšstva.
Pochádzal z maloázijskej Kapadócie (ter. stredné Turecko), kde sa narodil v mestečku Mutalaska r. 439. Už ako 8-ročný vstúpil do kláštora blízo rodnej obce. A hneď začal viesť tvrdý život, ktorým prekvapoval starších mníchov. Po desiatich rokoch ako 18-ročný odišiel do jeruzalemského kláštora, ktorý založil opát Pasarion. Avšak nebol spokojný, a to jednak pre nedostatočnú mníšsku disciplínu a jednak pre monofyzitské hádky. Preto odišiel do prísnejšieho mníšskeho spoločenstva, ktoré neďaleko Mŕtveho mora viedol opát Teoktistos.
Odtiaľ podnikol cestu do Alexandrie, kde sa stretol so svojimi rodičmi. Túžil však po pustovníckom živote. Preto sa s dovolením opáta utiahol do istej jaskyne, odkiaľ však musel každú sobotu a nedeľu prichádzať do kláštora. Roku 473 sa rozlúčil s Teoktistovým kláštorom a päť rokov žil odlúčený od sveta v akejsi veži.
V r. 478 sa vybral do Jeruzalema a tam sa rozhodol usadiť v jednej jaskyni v údolí potoka Kidron (Cedron). Po niekoľkých rokoch prísneho života sa začali k nemu pripájať žiaci a nasledovníci, ktorí sa usádzali v okolitých jaskyniach. Jedna z nich slúžila ako spoločný modlitebný priestor. Vznikla tak "Veľká lavra" nazývaná Mar Saba, ktorá sa stále zväčšovala novými prístavbami.
Lavra bola špeciálna mníšska ustanovizeň, typická pre Blízky východ a osobitne pre Palestínu. Bola to mníšska kolónia, skladajúca sa z viacerých stavaných alebo jaskynných ciel. Mala spoločného predstaveného.
Takouto lavrou bola aj Veľká lavra, ktorú v kidronskom údolí založil mních Sabas. On sa stal aj prvým predstaveným spoločenstva. Postupom času niektorí mnísi podkopávali jeho autoritu. Preto ho jeruzalemský patriarcha vysvätil za kňaza v r. 491. Medzitým prichádzali stále noví mnísi, ktorých Veľká lavra už nemohla pojať. Bolo treba založiť nové spoločenstvá. Sabas sa stal archimandritom, predstaveným všetkých pustovníkov v Palestíne. Keďže však vzrástol aj odpor nespokojencov, Sabas na niekoľko rokov odišiel z kidronskej lavry. V tom období založil mníšske spoločenstvá v Gadare a Emauzoch. Napokon sa vrátil do Veľkej lavry, kde žil až do smrti obklopený obdivom a úctou mníchov.
Hoci Sabas túžil po odlúčenosti a veľkú časť života v nej strávil, predsa ho zaujímal aj každodenný život ľudí svojej krajiny. A neuspokojil sa iba jeho pozorovaním, ale usiloval sa dosiahnuť zlepšenie, a to aj v hmotných veciach. Tak sa usiloval dosiahnuť zmiernenie daní, ktoré zaťažovali drobných obchodníkov a remeselníkov. S týmto cieľom dokonca niekoľkokrát cestoval do hlavného mesta byzantskej ríše - Carihradu, kde sa mu podarilo dosiahnuť zrušenie dane, ktorá ochromovala hospodársky život Palestíny. Podobne sa prihovoril u cisára Justiniána (527-565) za Samaritánov, ktorí sa vzbúrili proti šikanovaniu štátnych úradníkov.
Sabas pozorne sledoval aj život v Cirkvi. Bez výhrad prijal rozhodnutia Chalcedonského cirkevného snemu z r. 451. Ako vieme, na tomto sneme bol predovšetkým odsúdený monofyzitizmus, bludná náuka o jedinej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Sabas bojoval proti monofyzitizmu vo svojich mníšskych spoločenstvách, ale aj organizovaním kampane proti heretickému biskupovi, ktorého poslal do Jeruzalema cisár Anastasios (491-518).
Najväčší význam pre Cirkev a duchovný život mal Sabas nepochybne vplyvom na rozvoj mníšstva. Osobne alebo prostredníctvom svojich žiakov založil sedem mníšskych spoločenstiev v podobe lavry, ďalej osem kláštorov a tri útulky pre pútnikov.
Zomrel 5. decembra 532 vo veku 93 rokov. Na jeho pohrebe sa okrem mníchov a veriacich zúčastnili biskupi z celej Palestíny. Pochovali ho vo Veľkej lavre, ktorú založil a dlhé desaťročia viedol. Hneď po smrti ho uctievali ako svätca. Z Východu sa jeho úcta rýchlo rozšírila na Západ, najmä do južnej Itálie. Už v polovici 7. stor. mu bol zasvätený kláštor v Ríme na vŕšku Aventine.