Vdp.Štefan Mordel: Koniec židovského veľkňazstva a ďaľšie historické svedectvá
O tom čo v dejinách spásy znamenalo roztrhnutie odevu Kajfáša na Zelený štvrtok ...
Veľkňazstvo Starého zákona skončilo de facto roztrhnutím šiat Kajfáša vo večerných hodinách Zeleného štvrtku, veľkňazský úrad prešiel na Krista.
Skutočnosť, že veľkňaz jeruzalemského chrámu priviedol Krista ku smrti na kríži, zaiste nie je žiadnou náhodou. Práve v tomto čine sa odráža hlboký zmysel obety zavŕšenej Kristovou smrťou na Kalvárii, ku ktorej ho priviedol posledný legitímny veľkňaz Starého zákona. Nakoniec, ako veľkňaz povedal pravdu, že „je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“. (Jn 18, 14)
Zaujímavé historické svedectvo o Božom pôsobení
20.1.2017, Vdp. Štefan Mordel
Koľko ľudí dneška a nevynímajúc ani mnohých kresťanov sa domnieva, že Boh sa o človeka vôbec nezaujíma, že človek je odkázaný sám na seba a ak Boh vôbec existuje, tak mu je úplne ľahostajné čo ľudia robia, ako zmýšľajú, akí sú.
A predsa tento postoj nie je správny. Pretože je mnoho svedectiev o tom, že Boh sa o človeka zaujíma, že mu je nablízku a predovšetkým, že dáva človeku aj svoje znamenia, aby človek mal istotu, že je na správnej ceste.
Jedno z takých závažných svedectiev chcem uviesť čitateľom Postoja, ktorý chce byť konzervatívnym médiom, a kde sa má podporovať kresťanská viera, založená na pevných základoch Božieho zjavenia.
Zázrak červených nití
Talmud potvrdzuje vykupiteľskú obetu Krista na kríži
Talmud je popri Tanachu pre židovstvo normatívnym platným biblickým textom, najdôležitejší židovský spis. Obe versie Talmudu, čiže Babylonský aj Jeruzalemský uvádzajú dlhú rozpravu, niečo ako anti-evanjelium, aby ospravedlnili Ježišovu popravu, pričom obsahuje množstvo ponižujúcich výpovedí proti Kristovi, aj kresťanom. Predsa však, aj keď nie zámerne, potvrdzuje Ježišovu obetu na kríži.
Talmud a Sohar potvrdzuje, že židovský veľkňaz len raz do roka, v deň Jom Kippur, čiže v Deň zmierenia, prekročil prah veľsvätyne v chráme, aby priniesol obetu Červenej jalovice. (por. Hebr.9,6-7). Pri tomto úkone veľkňaz prosil o odpustenie hriechov za všetok ľud, čiže za židovský národ, ktorý sa tiež nazýval Izraelom. Spis Sohar je najdôležitejším textom Kabaly, tajnej židovskej náuky. Obidva spisy spomínajú zázrak „červených nití“. V Sohare, čiže v komentári ku Wajikra, ako sa nazýva kniha Levitikus, alebo tretia kniha Mojžišova po hebrejsky, sa hovorí:
„V tento deň sú odpustené všetky hriechy... nečistoty duší a tiel... oni všetci v tento deň... Boh odpúšťa Izraelu a oslobodzuje ho od všetkých hriechov. V tento deň prosí kňaz za seba, za svoj dom, za kňazov, za všetkých a za svätyňu o odpustenie... pomocou zvláštnych červených nití sa dozvedia, či mal kňaz úspech“ (Wajikra 3)
Keď sa zväzok červených nití prefarbil z červenej na bielu, panovalo plesanie v celom ľude. Keď však nite zostali červené, panovalo všeobecné sklamanie a úzkosť, pretože to bolo znamenie, že obeta veľkňaza a jeho modlitby neboli Bohom vypočuté. Kňazi aj ľud vedeli, že im Boh hriechy neodpustil.
Vznik textu Sohar datujú experti do 13. stor., pričom sa autorstvo pripisuje Mojžišovi z Leonu. Nielen ortodoxné židovstvo, ale aj iní sa pridržiava názoru, že autorom je Šimon ben Jochais, čiže Simon syn Jochaisov, ktorý bol talmudským rabínom v druhom storočí po Kr.
Prorok Izaiáš narážal na tieto nite bez toho, aby ich konkrétne pomenoval. To však pre Židov vôbec nebolo potrebné, pretože oni poznali význam týchto slov: „Keby boli vaše hriechy červené ako šarlach, zbelejú ako sneh. Keby boli červené ako purpur, zbelejú ako vlna.“ (Iz. 1,18)
Talmud podáva správu, že tento veľký zázrak Božieho potvrdenia o prijatí veľkňazskej obeti a tým aj odpustenie hriechov, prestal sa uskutočňovať presne štyridsať rokov pred zničením jeruzalemského chrámu.
„Pôvodne upevňovali zväzok červených nití nad vonkajšiu bránu chrámového nádvoria. Keď zväzok zbelel, ľud sa tešil, keď nezbelel, ľud sa zarmútil. Štyridsať rokov pred zničením chrámu, zväzok červených nití už viac nezbelel, ale zostal červený.“ (Babylosnký Talmud, Rosh Hashanah 31b). Podobne o tom podáva správu aj Jeruzalemský Talmud (yYom 6,3, 43c).
Talmud sa stal centrálnym spisom židovstva po zapretí a poprave Krista. Citované miesto siaha do časov rabína Gamaliela, ktorý zomrel v roku 114 po Kr. Gamaliel sa postaral o definitívne vylúčenie židokresťanov zo synagógy a ich prekliatie ako heretikov.
Jeruzalemský chrám zničili v roku 70 po Kr. Rimania pod vrchným velením Tita, synom cisára Vespaziána, ktorý sa neskôr sám stal cisárom. Zázrak červených nití sa po roku 30 po Kr. už viac neuskutočnil. To však zodpovedá presne času, keď Ježiš bol ukrižovaný na Golgote. Nový Zákon bol napísaný Židmi, ktorí Krista poznali a ho nasledovali, učí, že Kristova obeta na kríži nahradila obety zvierat Starého zákona. Starý chrám stratil svoj význam a zvieracie obety svoju účinnosť. Na toto miesto Starého zákona nastúpil Nový zákon.
V liste Hebrejom sa vysvetľuje teologicky tento prechod:
„Odkedy je toto tak zariadené, do prvého stánku stále vchádzajú kňazi, ktorí konajú bohoslužbu, 7 ale do druhého iba veľkňaz raz do roka; a to nie bez krvi, ktorú prináša za svoje priestupky i za priestupky ľudu. 8 Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná. 9 Toto je podobenstvo pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu; 10 lebo spočívajú iba v pokrmoch a nápojoch a v rozličných umývaniach, čo sú vonkajšie predpisy, ktoré platia až do času nápravy.
11 Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, 12 raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. 13 Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, 14 o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (Hebr. 9, 6-14)
Opona do veľsvätyne sa roztrhla napoly
Tento prechod zo Starého Zákona k Novému zákonu opisuje Sväté písmo aj cez vonkajšie znaky, pričom líči tieto skutočnosti: v čase, keď Ježiš zomrel strašnou smrťou na kríži, nastala tma po celom kraji (por. Mt 27,45; Mk 15,33; Lk23,44), slnko sa zatmelo, zem sa triasla a skaly pukali. „Tu sa chrámová opona roztrhla na dve časti od vrchu až dospodu. (Mt 27,51; Mk 15,38; Lk 23, 45). „Otvorili sa hroby a telá mnohých svätých, ktorí zomreli, boli vzkriesení“ (Mt 27,52).
S roztrhnutím chrámovej opony sa otvoril pohľad všetkým do veľsvätyne, ktorý až do tohto času bol vyhradený iba veľkňazovi. Chrámová opona mala zakrývať to Najsvätejšie, čiže Archu zmluvy. V skutočnosti bola veľsvätyňa v tom čase prázdna, pretože počas babylonského zajatia, čiže pred niekoľkými storočiami, bola ukrytá. Odhliadnuc od toho, Božia zmluva s Izraelitmi zostala však účinná. Teraz roztrhnutá opona urobila koniec starej veľsvätyni a tak sa stal prechod do novej veľsvätyne viditeľným, ktorou je sám Kristus cez svoju obetu na kríži.
Proces proti Ježišovi
Tento prechod nechceli poznať vtedajší veľkňazi ani väčšina ľudu. Spoznali však koniec ich veľsvätyne. Tento koniec bol však už uvedený skôr a viditeľný ďalšími znakmi. Kajfáš, ktorý bol veľkňazom v rokoch 18 – 36 po Kr. ako najvyšší predstaviteľ židovstva podal žalobu na Ježiša pred Sinedriom. Žaloba znela, bohorúhanie, čo sa považovalo za najhoršie zo všetkých možných zločinov, pretože Ježiš povedal, že je Božím Synom. Kajfáš bol pritom poháňaný slepou rozhodnosťou zničiť Ježiša a navždy ho umlčať. (Mt 26, 3-4; 26,59, 27,20). Matúšovo evanjelium uvádza rozhodujúci moment, ktorý sa udial na zhromaždení Veľrady: „Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ 64 Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ ( Mt 26, 63-64) Na to bol Ježiš v synedriu prehlásený za vinného a odsúdený na smrť. Aby dosiahol istý rozsudok smrti, veľkňaz sa veľmi rozčúlil a teatrálnym gestom učinil niečo, čo síce v židovstve bolo zvyčajné, ale veľkňaz to mal zakázané: „Tu si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. 66 Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ (Mt 26,65-66).
Koniec židovského veľkňazstva
Roztrhanie šiat v židovskom svete znamenalo hlboké rozhorčenie, zvlášť v momente sklamania, veľkého rozčúlenia, hlbokého smútku, alebo veľkého poníženia. Sväté písmo spomína viaceré episody ku ktorým sa viazalo roztrhanie šiat; napr. vtedy keď žid počul potupenie Božieho mena. Bolo to práve to, čo Kajfáš pred sanedrinom tvrdil o Ježišovi. Avšak prorok Joel napomínal, že vnútorná skrúšenosť je rozhodujúcejšia, ako vonkajšie gesto; „Roztrhnite si svoje srdcia a nie svoje šaty, a obráťte sa“ (Joel 2,13)
Kniha Levitikus obsahuje predpisy o kňazstve. Tam sa však hovorí o veľkňazovi toto: „Kňaz, ktorý medzi svojimi bratmi zaujme najvyšší úrad, na hlave ktorého bol vyliaty olej pomazania a ktorý je oblečený do posvätného rúcha, nenechá si rozpustené vlasy, ani si neroztrhne rúcho.“ (Lev. 21,10) Roztrhnutie šiat Kajfášom je bezpochyby prorockým gestom, ktorým bol naznačený koniec veľkňazského úradu, ako na to poukázal pápež Lev Veľký (440 – 461), ktorý je uctievaný v Západnej aj Východnej Cirkvi ako svätý. V skutočnosti nie je známy žiaden iný prípad veľkňaza, ktorý by si bol roztrhal šaty. Často spomínaný Jonatan (1.Mak. 11,71) v čase roztrhania šiat ešte nebol veľkňazom. Predovšetkým konal, v protiklade ku Kajfášovi, nie ako najvyšší kňaz, ale ako vojvodca.
Talmudskí autori ospravedlňujú Kajfáša, pričom nariadenie knihy Levitikus 21,10 vysvetľujú podľa farizejského výkladu, že tu boli výnimky. Medzi iným tvrdia, že veľkňazovi pri počutí bohorúhania nebolo zakázané roztrhnutie vrchného rúcha. Proti tomu stojí fakt, že v Starom zákone sa hovorí o mnohých prípadoch bohorúhania, ale nespomína sa žiaden veľkňaz, ktorý by si v tejto situácii roztrhol rúcho. To len podčiarkuje jedinečnosť tejto situácie, ktorá sa odohrala vo veľrade pri súde medzi Kajfášom a Ježišom. Vo svojej horlivosti si roztrhol Kajfáš nielen vrchné, ale aj spodné rúcho. (Mk 14, 63).
Na tomto mieste nie je potrebné ísť do ďalších podrobností židovskej praxe, ktorá sa vo všeobecnosti vzťahuje zvlášť na dobu činnosti veľkňaza. Tiež nie je potrebné sa sústreďovať na poriadok obliekania veľkňaza, na špeciálne tkaniny a farebné látky, ktoré sa týkajú jeho odevu. Rozhodujúce je však to, že spôsob akým si roztrhol Kajfáš šaty, nebol zámerný, ale práve ten poukázal na ukončenie starého veľkňazského úradu. Veľkňazstvo Starého zákona skončilo de facto roztrhnutím šiat Kajfáša vo večerných hodinách Zeleného štvrtku (čiže dva dni pred Paschou) a zrušením zázraku prefarbenia zväzku červených nití na Jom Kippur, čiže v deň Zmierenia v Septembri, resp. v októbri toho istého roku.
Formálne trval židovský veľkňazský úrad aj po Ježišovej smrti a jeho Zmŕtvychvstaní. Fannias ben Samuel, čiže Fannias syn Samuelov zastával v rokoch 66-70 ako posledný úrad veľkňaza, hoci už on sám nepochádzal z nijakej kňazskej rodiny. V roku 70 po Kr. pri zničení jeruzalemského chrámu ho zabili rímski vojaci. S ním sa skončil veľkňazský úrad de jure, čiže aj po právnej stránke.
Ďalší aspekt, ktorý si zaslúži pozornosť, je skutočnosť, že rozsudok smrti vynesený v synedriu bolo potrebné potvrdiť. Obe talmudistické tradície, jeruzalemská, aj babylonská podávajú správu, že synedriu 40 rokov pred zničením chrámu, čiže opäť v roku 30 po Kr., Rimania odňali právomoc vykonávať rozsudky smrti. (Babylonský Talmud 41b; Jeruzalemský Talmud, Sanhedrin1,1; tiež aj NZ – Jn 18,31).
V tom roku, keď Ježiš stál na súde v synedriu pred židovskou elitou, už nebolo možné vykonať rozsudok smrti. Aby predsa len Ježiša mohli popraviť, musel Kajfáš i jeho farizejskí a saducejskí stúpenci v tejto núdzovej situácii predniesť žiadosť o potvrdenie rozsudku Herodesovi Antipasovi a Ponciovi Pilátovi, hoci ich oboch zo srdca nenávideli a nimi opovrhovali. Herodes Antipas pochádzal z idumejskej dynastie Herodiánov a Poncius Pilát bol v rokoch 26 – 36 po Kr. rímskym prefektom v Júdei a vládol tam tvrdou rukou.
Namiesto očakávaného odsúdenia, prichádzalo sa svetlo zistenie Ježišovej neviny. Najskôr došlo k tomu u Piláta a potom práve tak aj u Herodesa. Až vtedy, keď narazil Pilát na rozhodnú neoblomnosť židovských vodcov a hrozilo povstanie, Pilát potvrdil rozsudok smrti a vydal Ježiša na ukrižovanie. (Lk 23, 1-24)
Od zvieracích obiet ku obete kríža
Aj židovská tradícia potvrdzuje, aj keď neúmyselne, vzťah medzi Ježišovou smrťou na kríži a skončením starého veľkňazského úradu, jeruzalemského chrámu a zvieracích obetí na odpustenie hriechov v Starom zákone. V roku 30 prešiel veľkňazský úrad na Krista. On sám sa svojou smrťou na kríži stal obetou, aby priniesol zmierenie za hriechy ľudí a tým uzatvoril Novú zmluvu (Hebr. 9,11 a nasl.) Veľkňazstvo v ňom nachádza svoje naplnenie, pretože on je pravým a večným veľkňazom. Skutočnosť, že veľkňaz jeruzalemského chrámu priviedol Krista ku smrti na kríži, zaiste nie je žiadnou náhodou. Práve v tomto čine sa odráža hlboký zmysel obety zavŕšenej Kristovou smrťou na Kalvárii, ku ktorej ho priviedol posledný legitímny veľkňaz Starého zákona. Nakoniec, ako veľkňaz povedal pravdu, že „je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“. (Jn 18, 14)
Š. Mordel
Spracované podľa textu: Gieseppe Nardi, Das "Wunder des roten Fadens" - Katholisches
Veľkňazstvo Starého zákona skončilo de facto roztrhnutím šiat Kajfáša vo večerných hodinách Zeleného štvrtku, veľkňazský úrad prešiel na Krista.
Skutočnosť, že veľkňaz jeruzalemského chrámu priviedol Krista ku smrti na kríži, zaiste nie je žiadnou náhodou. Práve v tomto čine sa odráža hlboký zmysel obety zavŕšenej Kristovou smrťou na Kalvárii, ku ktorej ho priviedol posledný legitímny veľkňaz Starého zákona. Nakoniec, ako veľkňaz povedal pravdu, že „je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“. (Jn 18, 14)
Zaujímavé historické svedectvo o Božom pôsobení
20.1.2017, Vdp. Štefan Mordel
Koľko ľudí dneška a nevynímajúc ani mnohých kresťanov sa domnieva, že Boh sa o človeka vôbec nezaujíma, že človek je odkázaný sám na seba a ak Boh vôbec existuje, tak mu je úplne ľahostajné čo ľudia robia, ako zmýšľajú, akí sú.
A predsa tento postoj nie je správny. Pretože je mnoho svedectiev o tom, že Boh sa o človeka zaujíma, že mu je nablízku a predovšetkým, že dáva človeku aj svoje znamenia, aby človek mal istotu, že je na správnej ceste.
Jedno z takých závažných svedectiev chcem uviesť čitateľom Postoja, ktorý chce byť konzervatívnym médiom, a kde sa má podporovať kresťanská viera, založená na pevných základoch Božieho zjavenia.
Zázrak červených nití
Talmud potvrdzuje vykupiteľskú obetu Krista na kríži
Talmud je popri Tanachu pre židovstvo normatívnym platným biblickým textom, najdôležitejší židovský spis. Obe versie Talmudu, čiže Babylonský aj Jeruzalemský uvádzajú dlhú rozpravu, niečo ako anti-evanjelium, aby ospravedlnili Ježišovu popravu, pričom obsahuje množstvo ponižujúcich výpovedí proti Kristovi, aj kresťanom. Predsa však, aj keď nie zámerne, potvrdzuje Ježišovu obetu na kríži.
Talmud a Sohar potvrdzuje, že židovský veľkňaz len raz do roka, v deň Jom Kippur, čiže v Deň zmierenia, prekročil prah veľsvätyne v chráme, aby priniesol obetu Červenej jalovice. (por. Hebr.9,6-7). Pri tomto úkone veľkňaz prosil o odpustenie hriechov za všetok ľud, čiže za židovský národ, ktorý sa tiež nazýval Izraelom. Spis Sohar je najdôležitejším textom Kabaly, tajnej židovskej náuky. Obidva spisy spomínajú zázrak „červených nití“. V Sohare, čiže v komentári ku Wajikra, ako sa nazýva kniha Levitikus, alebo tretia kniha Mojžišova po hebrejsky, sa hovorí:
„V tento deň sú odpustené všetky hriechy... nečistoty duší a tiel... oni všetci v tento deň... Boh odpúšťa Izraelu a oslobodzuje ho od všetkých hriechov. V tento deň prosí kňaz za seba, za svoj dom, za kňazov, za všetkých a za svätyňu o odpustenie... pomocou zvláštnych červených nití sa dozvedia, či mal kňaz úspech“ (Wajikra 3)
Keď sa zväzok červených nití prefarbil z červenej na bielu, panovalo plesanie v celom ľude. Keď však nite zostali červené, panovalo všeobecné sklamanie a úzkosť, pretože to bolo znamenie, že obeta veľkňaza a jeho modlitby neboli Bohom vypočuté. Kňazi aj ľud vedeli, že im Boh hriechy neodpustil.
Vznik textu Sohar datujú experti do 13. stor., pričom sa autorstvo pripisuje Mojžišovi z Leonu. Nielen ortodoxné židovstvo, ale aj iní sa pridržiava názoru, že autorom je Šimon ben Jochais, čiže Simon syn Jochaisov, ktorý bol talmudským rabínom v druhom storočí po Kr.
Prorok Izaiáš narážal na tieto nite bez toho, aby ich konkrétne pomenoval. To však pre Židov vôbec nebolo potrebné, pretože oni poznali význam týchto slov: „Keby boli vaše hriechy červené ako šarlach, zbelejú ako sneh. Keby boli červené ako purpur, zbelejú ako vlna.“ (Iz. 1,18)
Talmud podáva správu, že tento veľký zázrak Božieho potvrdenia o prijatí veľkňazskej obeti a tým aj odpustenie hriechov, prestal sa uskutočňovať presne štyridsať rokov pred zničením jeruzalemského chrámu.
„Pôvodne upevňovali zväzok červených nití nad vonkajšiu bránu chrámového nádvoria. Keď zväzok zbelel, ľud sa tešil, keď nezbelel, ľud sa zarmútil. Štyridsať rokov pred zničením chrámu, zväzok červených nití už viac nezbelel, ale zostal červený.“ (Babylosnký Talmud, Rosh Hashanah 31b). Podobne o tom podáva správu aj Jeruzalemský Talmud (yYom 6,3, 43c).
Talmud sa stal centrálnym spisom židovstva po zapretí a poprave Krista. Citované miesto siaha do časov rabína Gamaliela, ktorý zomrel v roku 114 po Kr. Gamaliel sa postaral o definitívne vylúčenie židokresťanov zo synagógy a ich prekliatie ako heretikov.
Jeruzalemský chrám zničili v roku 70 po Kr. Rimania pod vrchným velením Tita, synom cisára Vespaziána, ktorý sa neskôr sám stal cisárom. Zázrak červených nití sa po roku 30 po Kr. už viac neuskutočnil. To však zodpovedá presne času, keď Ježiš bol ukrižovaný na Golgote. Nový Zákon bol napísaný Židmi, ktorí Krista poznali a ho nasledovali, učí, že Kristova obeta na kríži nahradila obety zvierat Starého zákona. Starý chrám stratil svoj význam a zvieracie obety svoju účinnosť. Na toto miesto Starého zákona nastúpil Nový zákon.
V liste Hebrejom sa vysvetľuje teologicky tento prechod:
„Odkedy je toto tak zariadené, do prvého stánku stále vchádzajú kňazi, ktorí konajú bohoslužbu, 7 ale do druhého iba veľkňaz raz do roka; a to nie bez krvi, ktorú prináša za svoje priestupky i za priestupky ľudu. 8 Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná. 9 Toto je podobenstvo pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu; 10 lebo spočívajú iba v pokrmoch a nápojoch a v rozličných umývaniach, čo sú vonkajšie predpisy, ktoré platia až do času nápravy.
11 Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, 12 raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. 13 Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, 14 o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (Hebr. 9, 6-14)
Opona do veľsvätyne sa roztrhla napoly
Tento prechod zo Starého Zákona k Novému zákonu opisuje Sväté písmo aj cez vonkajšie znaky, pričom líči tieto skutočnosti: v čase, keď Ježiš zomrel strašnou smrťou na kríži, nastala tma po celom kraji (por. Mt 27,45; Mk 15,33; Lk23,44), slnko sa zatmelo, zem sa triasla a skaly pukali. „Tu sa chrámová opona roztrhla na dve časti od vrchu až dospodu. (Mt 27,51; Mk 15,38; Lk 23, 45). „Otvorili sa hroby a telá mnohých svätých, ktorí zomreli, boli vzkriesení“ (Mt 27,52).
S roztrhnutím chrámovej opony sa otvoril pohľad všetkým do veľsvätyne, ktorý až do tohto času bol vyhradený iba veľkňazovi. Chrámová opona mala zakrývať to Najsvätejšie, čiže Archu zmluvy. V skutočnosti bola veľsvätyňa v tom čase prázdna, pretože počas babylonského zajatia, čiže pred niekoľkými storočiami, bola ukrytá. Odhliadnuc od toho, Božia zmluva s Izraelitmi zostala však účinná. Teraz roztrhnutá opona urobila koniec starej veľsvätyni a tak sa stal prechod do novej veľsvätyne viditeľným, ktorou je sám Kristus cez svoju obetu na kríži.
Proces proti Ježišovi
Tento prechod nechceli poznať vtedajší veľkňazi ani väčšina ľudu. Spoznali však koniec ich veľsvätyne. Tento koniec bol však už uvedený skôr a viditeľný ďalšími znakmi. Kajfáš, ktorý bol veľkňazom v rokoch 18 – 36 po Kr. ako najvyšší predstaviteľ židovstva podal žalobu na Ježiša pred Sinedriom. Žaloba znela, bohorúhanie, čo sa považovalo za najhoršie zo všetkých možných zločinov, pretože Ježiš povedal, že je Božím Synom. Kajfáš bol pritom poháňaný slepou rozhodnosťou zničiť Ježiša a navždy ho umlčať. (Mt 26, 3-4; 26,59, 27,20). Matúšovo evanjelium uvádza rozhodujúci moment, ktorý sa udial na zhromaždení Veľrady: „Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ 64 Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ ( Mt 26, 63-64) Na to bol Ježiš v synedriu prehlásený za vinného a odsúdený na smrť. Aby dosiahol istý rozsudok smrti, veľkňaz sa veľmi rozčúlil a teatrálnym gestom učinil niečo, čo síce v židovstve bolo zvyčajné, ale veľkňaz to mal zakázané: „Tu si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. 66 Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ (Mt 26,65-66).
Koniec židovského veľkňazstva
Roztrhanie šiat v židovskom svete znamenalo hlboké rozhorčenie, zvlášť v momente sklamania, veľkého rozčúlenia, hlbokého smútku, alebo veľkého poníženia. Sväté písmo spomína viaceré episody ku ktorým sa viazalo roztrhanie šiat; napr. vtedy keď žid počul potupenie Božieho mena. Bolo to práve to, čo Kajfáš pred sanedrinom tvrdil o Ježišovi. Avšak prorok Joel napomínal, že vnútorná skrúšenosť je rozhodujúcejšia, ako vonkajšie gesto; „Roztrhnite si svoje srdcia a nie svoje šaty, a obráťte sa“ (Joel 2,13)
Kniha Levitikus obsahuje predpisy o kňazstve. Tam sa však hovorí o veľkňazovi toto: „Kňaz, ktorý medzi svojimi bratmi zaujme najvyšší úrad, na hlave ktorého bol vyliaty olej pomazania a ktorý je oblečený do posvätného rúcha, nenechá si rozpustené vlasy, ani si neroztrhne rúcho.“ (Lev. 21,10) Roztrhnutie šiat Kajfášom je bezpochyby prorockým gestom, ktorým bol naznačený koniec veľkňazského úradu, ako na to poukázal pápež Lev Veľký (440 – 461), ktorý je uctievaný v Západnej aj Východnej Cirkvi ako svätý. V skutočnosti nie je známy žiaden iný prípad veľkňaza, ktorý by si bol roztrhal šaty. Často spomínaný Jonatan (1.Mak. 11,71) v čase roztrhania šiat ešte nebol veľkňazom. Predovšetkým konal, v protiklade ku Kajfášovi, nie ako najvyšší kňaz, ale ako vojvodca.
Talmudskí autori ospravedlňujú Kajfáša, pričom nariadenie knihy Levitikus 21,10 vysvetľujú podľa farizejského výkladu, že tu boli výnimky. Medzi iným tvrdia, že veľkňazovi pri počutí bohorúhania nebolo zakázané roztrhnutie vrchného rúcha. Proti tomu stojí fakt, že v Starom zákone sa hovorí o mnohých prípadoch bohorúhania, ale nespomína sa žiaden veľkňaz, ktorý by si v tejto situácii roztrhol rúcho. To len podčiarkuje jedinečnosť tejto situácie, ktorá sa odohrala vo veľrade pri súde medzi Kajfášom a Ježišom. Vo svojej horlivosti si roztrhol Kajfáš nielen vrchné, ale aj spodné rúcho. (Mk 14, 63).
Na tomto mieste nie je potrebné ísť do ďalších podrobností židovskej praxe, ktorá sa vo všeobecnosti vzťahuje zvlášť na dobu činnosti veľkňaza. Tiež nie je potrebné sa sústreďovať na poriadok obliekania veľkňaza, na špeciálne tkaniny a farebné látky, ktoré sa týkajú jeho odevu. Rozhodujúce je však to, že spôsob akým si roztrhol Kajfáš šaty, nebol zámerný, ale práve ten poukázal na ukončenie starého veľkňazského úradu. Veľkňazstvo Starého zákona skončilo de facto roztrhnutím šiat Kajfáša vo večerných hodinách Zeleného štvrtku (čiže dva dni pred Paschou) a zrušením zázraku prefarbenia zväzku červených nití na Jom Kippur, čiže v deň Zmierenia v Septembri, resp. v októbri toho istého roku.
Formálne trval židovský veľkňazský úrad aj po Ježišovej smrti a jeho Zmŕtvychvstaní. Fannias ben Samuel, čiže Fannias syn Samuelov zastával v rokoch 66-70 ako posledný úrad veľkňaza, hoci už on sám nepochádzal z nijakej kňazskej rodiny. V roku 70 po Kr. pri zničení jeruzalemského chrámu ho zabili rímski vojaci. S ním sa skončil veľkňazský úrad de jure, čiže aj po právnej stránke.
Ďalší aspekt, ktorý si zaslúži pozornosť, je skutočnosť, že rozsudok smrti vynesený v synedriu bolo potrebné potvrdiť. Obe talmudistické tradície, jeruzalemská, aj babylonská podávajú správu, že synedriu 40 rokov pred zničením chrámu, čiže opäť v roku 30 po Kr., Rimania odňali právomoc vykonávať rozsudky smrti. (Babylonský Talmud 41b; Jeruzalemský Talmud, Sanhedrin1,1; tiež aj NZ – Jn 18,31).
V tom roku, keď Ježiš stál na súde v synedriu pred židovskou elitou, už nebolo možné vykonať rozsudok smrti. Aby predsa len Ježiša mohli popraviť, musel Kajfáš i jeho farizejskí a saducejskí stúpenci v tejto núdzovej situácii predniesť žiadosť o potvrdenie rozsudku Herodesovi Antipasovi a Ponciovi Pilátovi, hoci ich oboch zo srdca nenávideli a nimi opovrhovali. Herodes Antipas pochádzal z idumejskej dynastie Herodiánov a Poncius Pilát bol v rokoch 26 – 36 po Kr. rímskym prefektom v Júdei a vládol tam tvrdou rukou.
Namiesto očakávaného odsúdenia, prichádzalo sa svetlo zistenie Ježišovej neviny. Najskôr došlo k tomu u Piláta a potom práve tak aj u Herodesa. Až vtedy, keď narazil Pilát na rozhodnú neoblomnosť židovských vodcov a hrozilo povstanie, Pilát potvrdil rozsudok smrti a vydal Ježiša na ukrižovanie. (Lk 23, 1-24)
Od zvieracích obiet ku obete kríža
Aj židovská tradícia potvrdzuje, aj keď neúmyselne, vzťah medzi Ježišovou smrťou na kríži a skončením starého veľkňazského úradu, jeruzalemského chrámu a zvieracích obetí na odpustenie hriechov v Starom zákone. V roku 30 prešiel veľkňazský úrad na Krista. On sám sa svojou smrťou na kríži stal obetou, aby priniesol zmierenie za hriechy ľudí a tým uzatvoril Novú zmluvu (Hebr. 9,11 a nasl.) Veľkňazstvo v ňom nachádza svoje naplnenie, pretože on je pravým a večným veľkňazom. Skutočnosť, že veľkňaz jeruzalemského chrámu priviedol Krista ku smrti na kríži, zaiste nie je žiadnou náhodou. Práve v tomto čine sa odráža hlboký zmysel obety zavŕšenej Kristovou smrťou na Kalvárii, ku ktorej ho priviedol posledný legitímny veľkňaz Starého zákona. Nakoniec, ako veľkňaz povedal pravdu, že „je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“. (Jn 18, 14)
Š. Mordel
Spracované podľa textu: Gieseppe Nardi, Das "Wunder des roten Fadens" - Katholisches