C L E M E N T ...B R E N T A N O.... a....blahoslavená Katarína Emmerichová....
Slávneho nemeckého básnika a spisovateľa Clementa Brentana hlboko zasiahlo a obrátilo stretnutie a spoznanie sa s chudobnou,skromnou,chorou mníškou Katarínou Emmerichovou...Dovtedy žil tento bohatý,švihák,sveták muž hriešnym,svetárským životom v rozkošiach telesných a užívaní si života...ktorý bol ale prázdny a nešťastný...V jeho živote nebol Boh...bol tam lenn o sám so svojimi pôžitkami,bohatstvom,rozkošiami....a hostil tam aj temnú bytosť,ktorá sa tešila z jeho pochmúrneho,bezbožného života...Z prvého manželstva vyšiel ako vdovec,keď mu zomrela jeho mladá,krásna žena po 3 rokoch manželstva,neskôr sa znova oženil...ale i toto manželstvo skrachovalo vinou jeho svetárskeho života...R.1819 sa dopočul o podivnej chorej mníške,chorobou upútanej na lôžko s nadprirodzenými darmi,ktorú ale svet pokladal za bláznivú a hlúpu...Tak sa ju rozhodol navštíviť a spoznať...Bol tak uchvátený,šokovaný a očarený ohromnou hlbkou pravej svätosti,skromnosti,poníženosti a láskavosti,tejto chudučkej,slabej mníšky,že už ostal pri nej až do jej smrti a navštevoval ju...a ohromený počúval a zapisoval jej vyprávanie vízií,ktoré videla a zažila a tak vzniklo bohaté duchovné dielo,presahujúce Nemecko i dejiny...Clementa to úplne zmenilo,hlboko sa kájal a ľutoval svoj hriešny doterajší život a dokonca sa chcel stať kňazom,ale jeho jestvujúce druhé manželstvo s rozvodom mu to zabránilo ako hlavná prekážka...Svoj život zmenil...a stal sa z neho veľký obhájca katolíckej viery a Cirkvi...naplneným božím duchom žil už len pre -Boha a svoju spásu a písal knihy,na základe vyprávania a videní Kataríny...Pochopil,že táto úbohá,vysmievaná,opovrhovaná mníška...je vlastne žijúcou sväticou a mystičkou,ktorá bezpečne prekonáva všetkých svojou hlbokou vierou,láskou a poníženosťou...Tam v maličkej izbičke,upútaná na posteľ žila skrytá veľká svätica...Neprijímala roky žiadny pokrm...žila zázračne len zo sv.Prijímania Sviatosti Oltárnej...Bola odkázaná na opateru od svojej vlastnej sestry,ktorá ju brala ako veľkú príťaž a chovala sa k nej často hrubo...Brentana ohromili aj krvavé rany -Stigmy na tele Kataríny...aké mal aj sám Ježiš na kríži...a tak 5 rokov bol účastný úžasného vyprávania Kataríny o Bohu o Ježišovi,Panne Márii a statí zo Starého zákona...Katarína odkrývala veľké tajomstvá,ktoré boli stáročia skryté veriacim...Užasnutý Clement prechádzal s Katarínou po Krížovej ceste,kde šiel Ježiš s ťažkým krížom,stál s ňou aj pod krížom,keď Ježiš umieral...prežíval tie ohromujúce,nadčasové vízie spolu s Katarínou,ktorá to brala prirodzene a pokojne... Keď Katarína v r.1824 umrela...on sám najviac svedčil o jej úprimnej svätosti a všade hlásal pravdu o nej...A tak nám ostali zachované vzácne diela...prorocké a nadčasové,ktoré nás vedú bližšie pod Kríž Krista,pod ochranu Panny Márie a do náručia Boha...
Narodil sa roku 1778 v rodine bohatého frankfurtského kupca talianskeho pôvodu, ale prvé dva roky života prežil v Ehrenbreitsteine (dnes súčasť Koblenza ) v rodnom dome svojej matky, rodenej La Roche. Jeho výchova tu však bola trochu rozporuplná, pretože ho vychovávala jednak jeho protestantská babička z matkinej strany Sophie von La Roche (tá bola v mladosti spriatelená s nemeckým básnikom Wielandom , poznala sa s Goethom a bola iniciátorkou nemeckej zábavnej literatúry), Koblenza . Na nátlak otca musel Brentano navštevovať obchodnú školu, ktorú však nedokončil. Rovnako neúspešné boli jeho štúdiá na univerzitách v Bonne , Jene , v Halle av Göttingene . V Jene sa však zoznámil s kruhom staršieho romantizmu (Frühromantik) a spoznal tu aj svoju budúcu manželku Sophiu Mereau, s ktorou sa oženil roku 1803 (zomrela roku 1806 ). Roku 1801 uzavrel v Göttingene priateľstvo so svojím budúcim švagrom Achimom von Arnim (ten sa roku 1811 oženil s Brentanovu sestrou Bettinou ) a obaja sa už vtedy rozhodli zbierať ľudovú poéziu . Výsledkom tohto snaženia bola zbierka nemeckých ľudových a starých piesní Chlapcov kúzelný roh , ktorú vydali v troch zväzkoch v Heidelbergu v rokoch 1806 až 1808 . Spoločne tiež vydávali roku 1806 v Heidelbergu romantické Noviny pre pustovníka (Zeitung für Einsiedler).
Po rozpade heidelberského kruhu romantikov žil do roku 1811 v Berlíne , kde platil v najvyšších spoločenských kruhoch za geniálneho a oduševneného majstra zábavy. V rokoch 1811 – 1814 žil v Čechách , kde jeden z jeho bratov vlastnil statok v Bukovanoch , navštívil aj Prahu a spolupracoval s Jozefom Dobrovským na svojej divadelnej hre Založení Prahy .
Do roku 1819 žil ako veselý sveták prekypujúci vtipom a smelosťou fantázie. V tomto roku však došlo v jeho živote k zásadnému obratu, a to k obratu od umenia k náboženstvu . Zoznámil sa totiž s mníškou Annou Katarínou Emmerichovou , na ktorej tele sa objavili stigmy , a ktorá mala v dülmenskom kláštore pri Münsteri sväté videnie. Stal sa jedným z mnohých jej prívržencov, ktorí verili že je „vyvolenou nevestou Kristovou“, a po päť rokov (až do jej smrti v roku 1824 ) zaznamenával jej videnie, úvahy a reči, aby ich mohol neskôr tlačou vydať (podľa súčasných výskumov ale prekladal jej oznámenie aj vlastnými poetickými pasážami). Chcel sa dokonca stať kňazom, ale pre rozvod jeho druhého manželstva mu to nebolo umožnené.
Po roku 1824 blúdil z miesta na miesto, ale bol stále v spojení s prísnymi kajúcnikmi. Zúboženého telesne a sčasti aj duševne sa ho nakoniec ujal jeden z jeho bratov, a u neho Brentano roku 1842 zomrel.
Dielo
Godwi ( 1801 - 1802 ), dvojdielny ironický i zmyselný román , ktorý sám Brentano označil ako „zdivočilý“,
Z kroniky potulného žiaka ( 1802 , Die Chronika des fahrenden Schülers), satira na filistre, tj na úzkoprsé obmedzenia,
Veselý muzikant ( 1803 , Die lustigen Musikanten), singspiel ,
Ponce de Leon ( 1804 ), komédia ,
Chlapcov kúzelný roh ( 1806 - 1808 , Des Knaben Wunderhorn), zbierka nemeckých ľudových a starých piesní (tri diely), ktorú Clemens Breanto vydal spoločne so svojím priateľom Achimom von Arnimom . Zbierka čerpá zo súčasného ľudového spevu, zo staršej meštianskej poézie, z tvorby básnikov 16. - 18. storočia aj z piesní kramárskych , pričom jej autori vykonali v piesňach množstvo zmien, úprav a doplnkov. Vedľa balád , morytátov , piesní historických a legiend obsahuje zbierka aj kostolné spevy, milostnú poéziu, piesne vojenské, tovaryšské a detské a ďalšie.
Založenie Prahy ( 1815 , Die Gründung Prags), divadelná hra o vzniku českého štátu napísaná v spolupráci s Jozefom Dobrovským , ktorej dej siaha od zvolenia Libuše kňažnou cez jej spojenie s Přemyslom až k videniu mesta Prahy .
Tri orechy ( 1817 , Die drei Nüsse), novela ,
Poviedka o dobrom Gašpárkovi a krásnej Aničke ( 1817 , Geschichte vom braven Kasperl und dem schönen Annerl), rozprávanie o čestnom vojakovi a jeho snúbenke, ktorá bola zvedená pánom a popravená ako vražednica dieťaťa.
Milosrdné sestry vo vzťahu k úbohým a chorým ( 1831 , Die Barmherzigen Schwestern v Bezug auf Armen- und Krankenpflege)
Horké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista ( 1833 , Das bittere Leiden unsers Herrn Jesu Christi), prvý diel Brentanom zapísaných videní, úvah a rečí blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej ,
Gockel, Hinkel a Gackeleia ( 1838 , Gockel, Hinkel und Gackeleia), rozprávka ,
Rozprávky ( 1844 , Mährchen von Clemens Brentano), posmrtne vydaný súbor Brentanových rozprávok , ktoré plné slobodnej imaginácie,
Život presvätej panny Márie ( 1852 , Das Leben der heiligen Jungfrau Maria), posmrtne vydaný druhý diel Brentanom zapísaných videní, úvah a rečí blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej ,
Romance o ruženci ( 1852 , Romanzen vom Rosenkranz), posmrtne vydaný nedokončený Brenatanov epos
Básne ( 1854 , Gedichte), posmrtne vydané Brentanove básne.
Slovenské vydanie
Horké umučenie Pána nášho Ježiša Krista podľa videnia zbožnej rehoľníčky Anny Kataríny Emmerichovej, ako jej to Boh zjavil roku 1823 Brno – Wikipedie Škola BSP, Brno 1882 , preložil Petr Hlobil , znovu Pápežská kníhtlačiareň Benediktínov rajhradských9 .
Život presvätej Panny Márie (podľa videnia ctihodnej Anny Kataríny Emmerichovej napísal Klement Brentano) Praha – Wikipedie Matej Fencl Vytváření Matěj Fencl – Wikipedie Uhríneves 1912 1912 – Wikipedie preložil Matej Fencl , znovu Otto Albert Tichý , Osvienčimanov na Morave 1913 a Ladislav Kún .
Príbeh o dobrom Gašpárkovi a peknej Aničke , Alois Hynek , Praha 1912 , preložil Maria Lešetický z Lešehradu ,
Dve rozprávky , Alois Hynek , Praha 1914 , preložil Jiří Rys ,
Rozprávka o myrtovej panne , Plaček , Pacov 1918 , preložil Viktor Schwing ,
Deväť balád , Otto F. Babler , Olomouc 1933 , zo zbierky Chlapcov kúzelný roh vybral a preložil Otto F. Babler ,
Z kroniky potulného žiaka , Jaroslav Šťastný , Kročehlavy 1936 , preložil Jaroslav Šťastný ,
O ružovom kríku , Vyšehrad , Praha 1978 , vybral a preložil Jiří Munzar ,
Chlapcov kúzelný roh , Odeon , Praha 1980 , vybral a preložil Henrich Pokorný .
O statočnom Gašpárkovi a krásnej Aničke , Odeon , Praha 1988 , výbor usporiadal Vladimír Vařecha , preložili Vladimír Vařecha a Jiří Munzar ,
O myrtovej panne , Zvon , Praha 1996 , preložil Jiří Munzar ,
O barónovi z Hopsapichu , Divadelný spolok Kašpar , Praha 2001 , v nemeckom origináli Das Märchen vom Baron von Hüpfenstich .
Anna Katarína Emmerichová a Clemens Brentano
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 vo vestfálskej dedinke Coesfeld, v Münsterskej diecéze. Bola piatou z deviatich detí manželov Bernharda Emmericha a Anny Hillersovej, ktorí pracovali ako roľníci na gazdovstve svojich príbuzných. Práca na poli bola namáhavá, ale vďaka nej dokázali rodičia zarobiť na živobytie. Boli chudobní, ale netreli núdzu. Aj ich dom patril príbuzným a Emmerichovci obývali len jeho polovicu. V druhej časti bývali podnájomníci. Rodičia vychovávali deti prísne a v náboženskom duchu, ako bolo v tých časoch zvykom. Korene duchovného života a hlbokej ľudskosti Anny Kataríny Emmerichovej možno nájsť v zbožnom rodinnom prostredí.
Keďže bola najstaršou dcérou, musela si už od mala privykať na práce v dome a na poli. Bola slabučká a celý život sa s ňou ťahala krivica, ktorá sa u nej objavila v detstve. Napriek chatrnému zdraviu ju v práci nik nešetril, už aj preto, lebo bola veľmi šikovná a pre matku bola vítanou pomocou. Do školy chodila len štyri mesiace v roku, čo bola veľká škoda, lebo učiteľ viackrát zdôraznil rodičom, že ich dcéra je inteligentná a mala by v štúdiu pokračovať.
Anna Katarína začala žiť veľmi zavčasu intenzívnym duchovným životom. Veľa sa modlila, uvažovala o Ježišovom utrpení a bola šťastná, keď mohla ísť do kostola a zúčastňovať sa pobožností. Veľmi skoro začala mať videnia, v ktorých sa jej zjavoval jej anjel strážny, Madona s Ježiškom a svätí. Myslela si, že to, čo vidí, je normálne a že všetci vidia to, čo vidí ona. Len postupne si uvedomovala, že je výnimkou. Boh ju obdaril mimoriadnou intuíciou. Inštinktívne rozoznávala liečivé byliny na poli a potom ich presádzala do svojej záhradky. Vedela odlíšiť posvätné predmety od svetských. Táto schopnosť jej ostala po celý život.
Návšteva na mieste, kde sa Anna Katarína Emmerichová narodila a žila, zanechá v človeku nezmazateľný dojem. Jej rodný dom je dnes zreštaurovaný a prístupný verejnosti. Je to typický roľnícky dom so širokou zvažujúcou sa strechou. Je v ňom jedna veľká izba, v ktorej niekedy bývali aj zvieratá, ovce a kravy, oddelené prepážkou. V strede je ohnisko, pri ktorom sa domáci zohrievali a varili. V tých časoch tu nemali rúru na odvádzanie dymu, takže ešte aj dnes si možno v tejto miestnosti všimnúť stopy, ktoré zanechal dym z ohniska.
Okrem tejto miestnosti mali ešte jednu izbu ‒ tá patrila rodičom. Je to maličká izbička so skromnou posteľou. Tu sa manželom Emmerichovcom narodilo deväť detí. Deti spávali na slame na pôjde nad miestom, ktoré bolo vyhradené pre zvieratá. Ďalšiu malú izbičku pristavil otec Anny Kataríny, aby v nej mohla nerušene šiť.
Básnik Clemens Brentano vo svojom denníku opisuje svoju prvú návštevu v rodnom dome Anny Kataríny Emmerichovej takto: „Bol som v týchto dňoch navštíviť Emmerichovej rodný dom. Chcel som vidieť miesto, kde sa narodila a vyrastala. Našiel som rozpadávajúcu sa chatrč s hlinenými stenami. Zem pokrývala slama. Tu, na tomto biednom a tmavom mieste, sa narodila a rástla tá jemná, čistá, jednoduchá, žiarivá, duchovná žena. Tu sa rodili jej myšlienky, jej slová a dobré skutky. Do mysle sa mi tlačil obraz betlehemskej maštale...“
Ako dvanásťročná pristúpila Anna Katarína k prvému svätému prijímaniu a v tom istom roku ju poslali pracovať k príbuzným Emmerichovcov, ktorí žili na veľkom statku neďaleko rodičovského domu Anny Kataríny. Tu zostala tri roky. Zapájala sa do všetkých prác v dome, na poli i v maštali. Potom sa dva roky učila remeslu u jednej krajčírky.
Medzičasom sa začalo črtať jej rehoľné povolanie. Jej najväčším prianím bolo vstúpiť do kláštora, ale na splnenie tohto priania musela dlho čakať, pretože nemala veno. Pracovala teda ako krajčírka, najprv tri roky v krajčírstve, potom samostatne vo svojom dome.
Keď mala dvadsaťosem rokov, podarilo sa jej vďaka pomoci istej priateľky a jej rodiny splniť svoj sen stať sa rehoľníčkou u augustiniánok v Dülmene, v malej obci neďaleko Coesfeldu. Tam zostala deväť rokov, ktoré boli veľmi ťažké, ale napriek tomu ich označila za najšťastnejšie vo svojom živote.
V kláštore začala žiť mimoriadny mystický život. Jednej noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Ježiš a ponúkol jej dve koruny, jednu z ruží a druhú z tŕňov. Vybrala si tŕňovú korunu a Ježiš jej ju položil na hlavu. Na hlave sa jej hneď objavili prvé stigmy. Po ďalších Ježišových zjaveniach sa jej následne vytvorili rany na rukách, nohách a na boku. Časté bdenie, postenie sa, ťažká práca, ktorú vykonávala už od detstva, a utrpenie spôsobované stigmami neustále zhoršovali jej zdravotný stav.
Napoleonovským nariadením boli všetky rehoľné rády rozpustené, a tak musel aj kláštor augustiniánok zavrieť svoje brány. Anna Katarína musela podobne ako jej spolusestry odísť. Istý čas opatrovala starého francúzskeho kňaza, ktorý bol dlhé roky jej duchovným otcom. Keď sa však jej zdravie zhoršilo natoľko, že ostala pripútaná na lôžko, ujala sa jej jedna rodina. Žila v chudobnej izbietke, kde sa o ňu starala mrzutá a náladová sestra.
Táto biedna miestnosť, v ktorej Anna Katarína Emmerichová prežila posledné roky svojho života a v ktorej vyrozprávala svoje videnia Brentanovi, bola zrekonštruovaná v Dülmene, v malom múzeu, ktoré je jej venované. Nemá viac ako dvakrát tri metre, celá je obložená drevom a je v nej skromné dobové zariadenie. Posteľ vizionárky je z tŕstia. V múzeu sú aj krajčírske práce Anny Kataríny. Neúnavne šila oblečenie a čiapočky pre chudobné deti. Sú tam tiež jej mníšske habity, riad, jej i Brentanove podobizne, ktoré namaľovali ich súčasníci.
Mystická fenomenológia Anny Kataríny medzitým vzrastala a bolo čoraz ťažšie ju utajiť. Stigmy, ktoré sa pravidelne otvárali a krvácali, skúmal doktor Franz Wesener, spočiatku skeptický lekár, neskôr oddaný priateľ vizionárky. Viedol presný a pozoruhodný denník života Anny Kataríny. Jej rany následne vyšetrovali aj cirkevná a štátna komisia. Štátna komisia sa zaoberala jej stigmami a pôstom celé týždne, pričom používala dosť brutálne, ale účinné metódy, no neprišli na stopu žiadneho podvodu. Stigmatizovaná mníška naozaj neprijímala od istého času žiadnu potravu. Pri živote ju celé roky držalo pár kvapiek vody alebo ovocnej šťavy a svätá Hostia, ktorú jej prinášali každodenne. Svetlo do tejto veci vnáša doktor Wesener vo svojom denníku:
„Pokiaľ ide o stravu, povedali mi, že neje nič. Mohol som konštatovať, že za dvadsaťštyri hodín sa dva razy napila čistej vody a podvečer zjedla štvrtinku vareného jablka, pričom povypľúvala všetku vlákninu. Potom prestala jesť aj jablká a tri roky žila len z vody. Všetky moje snahy odhaliť podvod stroskotali. Nikto tomu nemusí veriť, ale ja pred všemohúcim Bohom potvrdzujem, že tomu verím a že som čestný človek, ktorý miluje a hľadá pravdu.“3
Chýr o stigmatizovanej vizionárke sa medzitým šíril a prichádzalo ju navštíviť mnoho ľudí. Medzi nimi bol aj básnik Clemens Brentano, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého romantizmu, ktorý mal na pleciach štyridsiatku a za sebou dve manželstvá. V prvom manželstve ovdovel a druhé sa skončilo rozlukou. Plánoval sa zdržať zopár dní. Pozval ho sem mladší brat Christian, ktorý dobre poznal Emmerichovú. Jej osobnosť básnika natoľko uchvátila, že sa usadil v Dülmene a zostal tam až do jej smrti. Toto stretnutie určite zariadila Prozreteľnosť a život básnika celkom zmenilo.
Takmer šesť rokov zaznamenával Clemens Brentano deň čo deň to, čo mu rozprávala stigmatizovaná mníška. Zapísal celkovo sedemnásťtisíc strán, časť z nich ešte čaká na vydanie. Na týchto stranách sú doplnené evanjeliá a opisujú sa podrobnosti zo života Ježiša, Panny Márie a udalosti Starého a Nového zákona.
V liste z 24. septembra 1818, adresovanom poetke Luise Henselovej, opisuje Brentano svoje prvé stretnutie s Annou Katarínou Emmerichovou:
„Vo štvrtok 24. septembra som o pol jedenástej prišiel do Dülmenu. Je to prosté vidiecke mestečko plné dobrých ľudí, ktorí obrábajú polia. Tu žije najvzácnejší poklad, jednoduchá, srdečná, duchovná roľnícka dcéra, ktorej telo Ježiš poznačil svojimi ranami. Jej lekár, dobrý a duchovný človek s láskavou manželkou a milými deťmi, ma srdečne privítal ako Christianovho brata. Christiana majú všetci veľmi radi... Lekár ma priviedol ku Emmerichovej, ktorú vopred pripravil na moju návštevu. Prešli sme cez humno, v ktorom spracúvajú ľan, potom sme vyšli po schodíkoch a cez malú kuchyňu sme vošli do neveľkej nabielo natretej izby. Tu ležala tá drahá duša, mala tú najláskavejšiu, najdobrosrdečnejšiu, najúprimnejšiu, najčistejšiu, najživšiu tvár, akú si viete predstaviť, s čiernymi, oddanými, hlbokými očami plnými života a ohňa. Radostne mi podala poranené ruky a rýchlo a srdečne sa mi prihovorila: „Vitajte! Pozrite, pozrite len, ako sa podobá na svojho brata, spoznala by som ho medzi tisíckami ľudí!“
V liste, ktorý Brentano napísal svojmu bratovi Christianovi, nájdeme ešte jednu zmienku o jeho prvom stretnutí s Emmerichovou:
„Sestra Anny Kataríny ma voviedla do malej rožnej miestnosti, v ktorej bývala a do ktorej sa vchádza z kuchyne. Srdečne ma pozdravila. Jej čistá a nevinná tvár ma dojali, rovnako ako jej jednoduché slová bez akejkoľvek stopy napätia a výstrednosti. To, čo hovorí, sa nijako nepodobá kázni, ale jej reč je inšpirovaná vľúdnosťou. Každé jej slovo je krátke, jednoduché, prirodzené, plné lásky, hĺbky, života. Hneď som sa cítil ako doma.“
Brentana stretnutie s mníškou hlboko zasiahlo. Už aj preto, že ho hneď spoznala ‒ naozaj ho videla vo svojich videniach. Keď ho po prvý raz voviedli do jej izby, slávnostne ho uvítala a srdečne mu podala stigmatizovanú ruku, ale nepovedala mu nič. Čoskoro sa však medzi nimi vytvoril vzťah plný dôvery a viery a vtedy mu vyjavila, že hneď spoznala, že on je človek vyvolený Bohom, aby zapísal to, čo už od svojho detstva vídala vnútorným zrakom, na čo sa do tejto chvíle, žiaľ, nechcel podujať nikto z jej priateľov a známych. Dokonca ani farár a iní kňazi, ktorí ju navštevovali. Vo svojich videniach naozaj videla tmavého muža, ako sedí pri jej lôžku a píše. Clemens Brentano mal taliansky pôvod a opis sa naňho perfektne hodil. Anna Katarína mu povedala, že je presvedčená o tom, že ak sa dožila tejto chvíle, je to preto, že čakala práve na neho. Tieto slová utvrdili Brentana v rozhodnutí dať svoju ruku a svoj um do služieb Emmerichovej. To považoval za svoje poslanie ‒ dať na papier to, čo hovorí stigmatizovaná mníška.
A tak tento básnik romantizmu, bohatý a známy človek obletovaný ženami, navyknutý na literárny úspech a na spoločenský prepych veľkomesta Berlín, zabudol na všetko a celé roky žil samotárskym životom v malej dedinke, len aby mu neušlo ani jediné slovo vizionárky.
„Cítim, že tu som doma a tuším, že nemôžem opustiť toto úžasné stvorenie prv, než umrie. Toto je moja životná úloha: Boh vyslyšal moju prosbu, aby mi ukázal úlohu, ktorá je na jeho česť a zároveň zodpovedá mojim možnostiam i mojim silám. Chcem urobiť všetko pre to, aby som uchránil a zachoval poklad milostí, ktorý som tu našiel.“ Toto napísal Brentano krátko potom, čo spoznal Annu Katarínu Emmerichovú.
Brentano bol roky vzdialený od Boha, ale nikdy ho neprestal hľadať. Vďaka Anne Kataríne začal znovu veriť.
Vo svojom denníku Brentano zaznamenal: „Vo svojich videniach videla toho, kto píše, vždy oblečeného ako pútnika, ktorý putuje do vlasti. V súlade so svojím duševným stavom dosahuje požehnanie, pomoc a záchranu, alebo sa stretá s prekážkami, nepriateľstvom, chybami, nebezpečenstvom, dokonca aj s väzením.“
Spolupráca medzi nimi prebiehala nasledovne: v noci Anna Katarína duchovne „cestovala“ a dostala sa do Svätej zeme, kde bola pri evanjeliových udalostiach, akoby sa práve vtedy odohrávali pred jej očami. Ráno potom Brentanovi všetko opísala a on zapísal každé slovo a vhodnými otázkami sa snažil pomôcť jej spomenúť si na každý detail. Doma potom dal tomu, čo mu mníška vyrozprávala v plattdeutsch, miestnom nárečí, náležitú formu. Večer sa k nej vracal a čítal jej spracovaný text, aby ho upravil a dosiahol jej schválenie.
Luise Henselová, veľká priateľka Clemensa Brentana, ktorá sa jeho prostredníctvom stala priateľkou a dôverníčkou Anny Kataríny, napísala vo svojich Spomienkach (Ricordi):
„Clemens Brentano k nej šiel zvyčajne ráno medzi deviatou a desiatou a zapisoval, čo mu hovorila. Niekedy som tam bola s nimi a šila som. Doma potom presnejšie prepisoval jej slová a večer sa vracal prečítať jej text, ktorý ona občas opravila. Raz veľmi oponovala a namietala a povedala, že napísal všetko ináč, než to povedala ona, ale už si nepamätám kvôli čomu. Volala: ‚Nie! Nie! Tak som to nepovedala!‘ a pohrozila, že už mu nič nepovie, ak to nezmení. Musel všetko vyškrtnúť.
Tento úryvok je veľmi výrečný, keďže nám presne hovorí, ako pracovali Brentano a Anna Katarína, a poskytuje nám cenné údaje o obsahu. Mníška sa nedala obmäkčiť, záležalo jej na presnosti toho, čo hovorila, a ak bol text v rozpore s jej verziou, požadovala jeho vyškrtnutie alebo zmenu. A keďže texty, ktoré dal Brentano do tlače, sa zhodujú s dülmenskými rukopismi, ktoré uchováva vo Frankfurte nadácia Freie Deutsche Hochstift, sídliaca v Goetheho dome, nemali by sme mať pochybnosti o autentickom autorstve videní a o úlohách mníšky a Brentana. Ona rozprávala to, čo videla vo svojich videniach, on dal jej slovám správnu, čitateľnú, literárne primeranú formu.
Medzi vedcami prebieha výmena názorov o pôvode obsahu spisov, ktoré zozbieral Brentano ‒ koľko v nich pochádza priamo od vizionárky a koľko z nich vyšlo z básnikovho pera? Podaktorí tvrdia, že Anna Katarína Emmerichová, ktorej sa priznali hrdinské čnosti, by už bola kanonizovaná, keby sa Brentano nepodujal prepísať jej videnia. Tým, že do celej záležitosti zasiahol, nedá sa s presnosťou určiť, čo pochádza on od neho a čo od nej.
Preto, aby proces kanonizácie pokročil, boli tieto spisy vynechané z protokolov kanonizačného procesu s odôvodnením, že ich autorkou nie je ona, ale básnik. Je však otázne, či je takýto postup spravodlivý.
Thomas Wegener, najdôležitejší životopisec Anny Kataríny5, píše:
„Boh opakovane zjavoval svojej služobnici, že poznanie svätých právd nebolo určené len jej, ale malo slúžiť na povzbudenie veriacich, malo byť znamením toho, že On neustále žije so svojou Cirkvou a je stále prítomný. Preto sa Anna Katarína vždy snažila sprostredkovať svoje videnia, ale až do veku štyridsaťštyri rokov nenašla nikoho, komu by s dôverou vyrozprávala to, čo jej bolo umožnené vidieť. Často prosila svojho spovedníka a ďalších kňazov, aby ju vypočuli, ale nikto si nedal tú námahu, aby podrobne napísal to, čo hovorila a aby bližšie analyzoval hodnotu a hodnovernosť jej videní.“
Wegener, dobrý priateľ Emmerichovej, ju cituje:
„Mnohé úžasné informácie, ktoré som dostala z Božej milosti, mi neboli dané len pre moje poučenie, pretože som mnohé nedokázala pochopiť, ale na to, aby som ich odovzdala iným. Dokonca mi to bolo často prikázané.“
Ako sme spomínali, Anna Katarína hneď spoznala v Brentanovi človeka, ktorý mal zapísať jej videnia. S tým súhlasili aj ich súčasníci ‒ mnohí aj vysokopostavení priatelia Anny Kataríny dovolili, aby Brentano strávil pri nej roky. Medzi nich patril münsterský biskup, do ktorého právomoci patril Dülmen, i duchovný otec Overberg, ktorí ubezpečovali básnika, že je vítaný a jeho úloha je v súlade s Cirkvou. Aj teológ Johann Michael Sailer, radca mníšky a neskôr regensburský biskup, ju povzbudzoval v tom, aby svoje videnia verne vyrozprávala básnikovi.
Treba však mať na pamäti, že Emmerichová mala svoje videnia už oveľa skôr, než spoznala básnika, vlastne už od detstva. Svedčí o tom aj denník doktora Franza Wesenera, kde sa môžeme dočítať, že v roku 1813, čiže päť rokov pred príchodom Brentana, poznala podrobnosti zo života Ježiša a jeho matky, akoby ich videla na vlastné oči. A keďže doktor bol priateľom a privilegovaným spoločníkom Anny Kataríny a často spolu debatovali o náboženských témach, sťažoval sa jej, že v evanjeliách je málo informácií o prvých rokoch Ježišovho života. Ona mu povedala, že ona, práve naopak, o tom vie veľa.
„Vravela mi, že tieto udalosti pozná podrobne, akoby všetko videla vlastnými očami. Presne poznala aj život Ježišovej matky. Dokonca sa čudovala tomu, že má stále pred očami tieto udalosti a že sú také živé, hoci o nich nikdy nečítala. A sľúbila mi vyrozprávať mi ich jednu po druhej.“
To sa aj stalo. Wesener jej slová zapísal do svojho denníka a tieto texty sa presne zhodujú s tým, čo neskôr napísal Brentano.
Ten, kto mal možnosť nahliadnuť do Brentanových textov, ktoré schválila mníška a potom ich porovnal s tými, ktoré boli publikované po jej smrti, musel konštatovať úplnú zhodu. Tak možno dospieť k spontánnemu záveru, že básnik dal iba primeranú formu tomu, čo mu vizionárka rozprávala. Nemožno zabudnúť na slová jedného z najvýznamnejších vedcov, ktorí sa zaoberali týmto prípadom, profesora Arnolda Guilleta. On vo svojom komentári ku knihe o Ježišovom umučení a smrti píše:
„Keby ste boli na Božom mieste, koho by ste poverili zapísaním videní Emmerichovej?“
Nedá sa poprieť, že bez Brentana, ktorý trpezlivo zapisoval a potom usporiadal videnia, by sa všetko stratilo a na Annu Katarínu by si dnes už nikto nespomenul.
Nedá sa pochybovať o tom, že Brentano bol oddaný tomu, čo považoval za svoje životné poslanie, a o úcte, ktorú prechovával voči stigmatizovanej mníške. „Mnoho nocí som preplakal a prosil Boha, aby mi opäť dal niečo, čoho by som sa mohol zachytiť. A potom som za mimoriadnych okolností spoznal Emmerichovú,“ napísal, keď sa skončilo jeho mystické dobrodružstvo.
V Biografickom profile, ktorý tvoril úvod k prvej uverejnenej knihe Horké umučenie nášho Pána Ježiša Krista, takto zhrnul svoju skúsenosť s Annou Katarínou:
„Ten, kto píše tieto stránky, ju navštívil po prvýkrát v septembri 1818 a bol srdečne prijatý. Každý deň mu dovolila stráviť niekoľko hodín pri nej a s dojímavou úprimnosťou mu tak, ako nikto iný, až detsky dôverovala. Istotne si uvedomovala, že mu poskytuje duchovnú almužnu, keď mu otvorene porozprávala o tom, čo prežila, o svojich radostiach a bolestiach, od detstva až po súčasnosť. Bola prívetivá, vo svojej pokore sa nedala rušiť obavami, že by v ňom mohla vyvolať prehnaný úžas. S pokojným spolucítením mu ponúkla svoje vnútro tak ako blažený pustovník, ktorý ponúka každé ráno plody a kvety zo svojej záhrady (čo potom v noci znovu vyrastú) biednemu pocestnému, ktorý zablúdil v púšti a prišiel k jeho chatrči, aby sa posilnil. Pisateľ zapisoval každý deň všetko, čo si na nej všimol, alebo čo mu rozprávala o svojom vnútornom i vonkajšom živote. Všetko v jej živote malo prekvapujúco veľkú hĺbku a ona to podávala s detskou jednoduchosťou. Pisateľ tam zostal až do januára a vrátil sa v máji 1819. Potom s krátkymi prestávkami pokračoval vo svojej práci až do jej smrti.“
Anna Katarína o svojom vzťahu s Clemensom Brentanom povedala:
„Veľmi skoro mi povedal, aby som mu vyrozprávala všetko, hoci svet by ma pokladal za bláznivú. Nikto ma totiž nechcel vypočuť a ku presvätým veciam, ktoré som videla a zažívala, sa ľudia stavali tak sarkasticky, že z obavy, aby ich nepoškvrnili, som ich ukrývala vo svojom vnútri. V nasledujúcom období som často vídala v diaľke obraz muža, ktorého som nepoznala, ako prichádza ku mne a pri mne píše. Tohoto muža som spoznala v pútnikovi."
Ako sme už spomenuli, Anna Katarína nazývala Brentana „pútnik“ (der Pilger).
Posledné obdobie života mníšky bolo poznamenané nepretržitým utrpením, ktoré jej spôsobovali stigmy a zhoršujúci sa zdravotný stav. Telo spelo k zániku, ale duchovná aktivita nie. Jej videnia pokračovali, vždy bola pripravená pomôcť blížnemu, naďalej šila pre chudobné deti. Doktor Franz Wesener, ošetrujúci lekár a priateľ Anny Kataríny a taktiež autor dôkladného denníka o nej, opisuje situáciu nasledovne:
„Vo vzťahu k iným a v rozhovore bola vždy úplne jednoduchá a prirodzená, bez stopy svätuškárstva, detinskosti a prílišnej senzibility, ako sa to často stáva starým slečnám. Naopak, k ľuďom bola mimoriadne súcitná a srdečná. Nikto od nej neodchádzal bez útechy a ja sám som v nej našiel priateľku schopnú prejaviť skutočnú účasť, ktorá mi láskavým slovom a modlitbou pomáhala znášať ťarchu mojej náchylnosti k melanchólii. Jej smrť bola ako jej život, čiže naozaj hrdinská. Každý, kto by poznal skutočnú situáciu, žasol a plakal by od súcitu. Bolo zbytočné snažiť sa o zmenu jej stavu, pretože len čo sa zdvihla pod jedným krížom, už na ňu padla ťarcha dvoch ďalších. Len v posledných dvoch rokoch jej života som pochopil jej tajomné utrpenie. Dobrovoľne vzala na seba utrpenie priateľov, ktorí sa jej zverili so svojimi problémami a odovzdali sa do jej modlitieb, a to bola skutočná príčina väčšiny jej chorôb. Hovorila o tom, keď bola v extáze, ale zväčša až vtedy, keď sa celá záležitosť skončila. A ako vždy, keď sa prebrala, nespomínala si na nič z toho, čo povedala.“
Anna Katarína zomrela 9. februára 1824. „Predpovedala svoju smrť niekoľko týždňov vopred,“ napísal doktor Wesener, ktorý bol pri nej a sledoval chorú s veľkou účasťou, „dojemne sa rozlúčila so svojimi príbuznými, tešila ich nádejou na opätovné stretnutie a všetkých poprosila, aby už za ňou nechodili. Posledných štrnásť dní takmer nehovorila s nikým okrem svojho spovedníka. Posledné chvíle života venovala kontemplácii a vnútornej modlitbe. Až do posledného výdychu bola láskavá."
Príčinou smrti bolo zlyhanie pľúc.
„Ráno som ju našiel v biednom stave,“ píše doktor Wesener vo svojom denníku, „ťažko sa jej dýchalo, v noci sa rozvinul nový zápal pohrudnice. Jej boj sprevádzalo nesmierne utrpenie až do štvrtej popoludní. Vtedy sa zdalo, že sa blíži koniec, mala nepravidelný a takmer nehmatateľný pulz, na tvári sa jej rozhostil pokoj a uvoľnila sa. Napokon okolo ôsmej večer pri plnom vedomí naposledy vydýchla.“
Aj Clemens Brentano bol pri smrti tej, ktorá zmenila jeho život, a jej smrť opísal v Biografickom profile Anny Kataríny Emmerichovej, ktorý tvorí úvod k dielu Horké umučenie nášho Pána Ježiša Krista:
„Trochu sa zosunula na ľavú stranu vankúša. Na tvári mala ušľachtilý vážny výraz, pravú ruku položenú na prikrývke, tú podivuhodnú ruku, ktorú Boh obdaril poznaním všetkého, čo bolo sväté a požehnané Cirkvou. Azda nikto nikdy nedostal tento dar v takej miere... Naposledy som jej stisol ruku poznačenú najvznešenejším symbolom najvyššieho súcitu. Bola chladná a už v nej nebol život. Tento duchovný nástroj, tá skromná, dobrotivá, pracovitá ruka, ktorá nasýtila toľkých hladných a zaodela toľkých nahých, bola mŕtva. Jedna veľká milosť opustila svet. Z Božej vôle nám bola odňatá ruka svedčiaca o pravde a utrpení jeho nevesty a zdalo sa, že položením ruky na prikrývku pri umieraní urobila významné gesto, symbol vyššej moci, ktorou bola obdarená z Božej milosti...“
Tieto vety jasne hovoria o hlbokých emóciách, ktoré prežíval básnik, pozorný a vedomý svedok udalostí nesmierneho duchovného dosahu, ktoré by bez neho azda ostali nepoznané.
Po smrti Anny Kataríny zostalo Brentanovi osemnásť rokov života, ktoré venoval spracovávaniu množstva materiálu, čo zozbieral počas svojho pobytu v Dülmene. Nebolo to jednoduché.
Občas na neho pri uvedomení si komplexnosti diela doľahla malomyseľnosť. Rok po smrti Anny Kataríny, 29. júla 1825, napísal Brentano jednému priateľovi: „Celý deň som sám a triedim nekonečný poklad rozhovorov so zosnulou Emmerichovou, aby som získal prehľad o materiáli, čo som zozbieral, a potom ho mohol spracovať tak, ako si to praje Boh. Ešte sa neodvážim o ničom rozhodovať.“
Brentano bol pevne presvedčený o duchovnej povahe Emmerichovej videní, a tým aj o vyššom význame svojej úlohy. Obával sa však, že jej nie je schopný. On, ktorý bol majstrom slova, pochyboval o tom, či dokáže adekvátne písať o takých vznešených veciach. Možno si tiež nebol istý, či je správne, že tak robí. V jeho denníku čítame:
„To, čo ma zarmucuje, je opustenosť. To nikto nikdy nepochopí. Musím ju znášať ako trest za to, že vyjadrujem nevyjadriteľné.“
Z „technického“ hľadiska tu boli ďalšie ťažkosti spôsobené tým, že mníška sa vo svojich videniach nedržala chronologického poradia; z rôznych príčin (choroby, návštevy a iné) bolo rozprávanie často prerušené a pokračovalo neskôr. Z tohto množstva poznámok musel Brentano vyčleniť rôzne témy a usporiadať ich.
Keď skatalogizoval všetky zápisky, čo mu trvalo viac ako dva roky, rozplánoval celé dielo a dal štruktúru celému nezmernému materiálu, ktorý mal k dispozícii. Prácu sa mu však nepodarilo dokončiť, to neskôr urobili iní.
Prvý zväzok, Horké umučenie nášho Pána Ježiša Krista, vyšiel v roku 1833 a obsahoval aj životopis mníšky od Brentana. Kniha mala veľký úspech a prv, než básnik zomrel, vyšlo šesť vydaní.
Ďalšou knihou, ktorej preklad tu predkladáme, bol Život Panny Márie. Obsahoval život Madony, Ježišovo narodenie a detstvo až po útek do Egypta, posledné roky života Panny Márie v Efeze a jej smrť. Brentano stihol pripraviť väčšiu časť tejto knihy, ale nedokončil ju. Kniha sa dočkala vydania niekoľko rokov po jeho smrti. Dokončil a vydal ju jeho brat Christian, ktorý Emmerichovú dobre poznal a bol jej oddaný, a orientalista Daniel B. Haneberg, profesor starozákonnej exegézy, ktorý bol dva roky v úzkom kontakte s Clemensom Brentanom.
Veľkú pozornosť venoval Brentano aj dielu Roky Ježišovho vyučovania. Túto knihu dokončil po jeho smrti na základe jeho poznámok redemptorista Karl E. Schmöger; vyšla v troch zväzkoch medzi rokmi 1858 a 1860 ‒ prvý, druhý a tretí rok Ježišovho vyučovania.
Na základe Brentanových záznamov a návrhov vydal Karl E. Schmöger v roku 1869 aj Tajomstva Starého a Nového zákona, v ktorých sa hovorí o zjaveniach anjelov, o prvom hriechu, o Noemovi a potope, o Babylonskej veži, Jóbovi, Abrahámovi, Jakubovi, arche zmluvy a ďalších veciach.
Brentano pre nás uchoval mimoriadne dedičstvo, ktoré upútalo osobnosti ako Paul Claudel a Jean Guitton. Guitton napísal:
„Anna Katarína Emmerichová obdarená videniami nanovo napísala evanjelium, ktoré bolo skúpe na podrobnosti, dokonca aj Markovo. Zároveň zaplnila evanjelium drobnými udalosťami a osvetlila ho symbolmi. Keď človek číta jej texty, má pocit, akoby bola osobne prítomná pri umučení Krista, akoby všetko videla v kine. Jej rozprávanie o umučení (ktoré prispelo k obráteniu Paula Claudela) otrasie človekom viac než čítanie textov evanjelia, či počúvanie Bachových Jánových pašií... Je evidentné, že Anna Katarína Emmerichová by mala zaujímať všetkých, ktorí sa po Kantovi a Einsteinovi zaoberajú významom slov ‚priestor‘ a ‚čas‘.“
Clemens Brentano zomrel po krátkej chorobe 28. júla 1842 v dome svojho brata Christiana v Aschaffenburgu, kde ho aj pochovali. V septembri by sa bol dožil šesťdesiatštyri rokov, keďže sa narodil v roku 1778. Anna Katarína bola od neho o štyri roky staršia a aj ona sa narodila 8. septembra, vo sviatok Narodenia Panny Márie.
____________________
3
Franz Wesener: Tagebuch über die Augustinerin Anna Katharina Emmerich (Denník o augustiniánskej mníške Anne Kataríne Emmerichovej), Pattloch Verlag, Aschaffenburg 1973.
4
Luise Henselová: Erinnerungen an A. K. Emmerick (Spomienky na A. K. Emmerichovú), 1859, in: W. Humpfer, Akten der kirchlichen Untersuchung, s. 385.
5
Thomas Wegener: Anna Katharina Emmerick, Christiana Verlag, Stein am Rhein 1990.
6
Franz Wesener: Tagebuch über die Augustinerin Anna Katharina Emmerick, cit. dielo, s. 20.
7
Das bittere Leiden unseres Herrn Jesus Christus, Christiana Verlag, Stein am Rhein 1996, s. 363.
8
Clemens Brentano, cit. dielo, s. 27.
9
Cituje K. E. Schmöger vo svojom úvode ku Das zweite Lebensjahr Jesu, Christiana Verlag, Stein am Rhein 1998, s. 44.
10
Franz Wesener, cit. dielo, s. 258.
11
Tamtiež, s. 257.
12
Jean Guitton, Aktuality o Anne Kataríne Emmerichovej, in A. K. Emmerick, Jesus mitten unter den Seinen, Verlag Butzon & Bercker, 1981.
Proces svätorečnia Anny Kataríny Emmerichovej
Proces svätorečenia dülmenskej mníšky sa začal v roku 1892. Poznačili ho dlhé a trápne prieťahy.
Príčinou oneskorenia (bolo to takmer sedemdesiat rokov po smrti Emmerichovej) boli časy nie príliš naklonené uctievaniu svätých. Navyše v protestantskom Prusku boli katolíci znevýhodnení.
Keď sa napokon informatívny proces uzavrel (1899) a protokoly boli odoslané do Ríma, objavili sa komplikácie kvôli spisom, pretože nebolo jasné, či ich prisúdiť Emmerichovej alebo Brentanovi. Všetky materiály boli teda preložené do taliančiny, aby ich mohli preštudovať teologickí cenzori. To všetko si vyžiadalo veľa rokov. V roku 1927 Kongregácia pre obrady rozhodla, že spisy nie sú prekážkou procesu, ale veci sa napriek tomu nepohli. Prišli vojnové roky a protokoly zostali založené v rímskych archívoch.
V roku 1973 bol proces na žiadosť münsterského biskupa opäť obnovený. Bola to vlastne reakcia na veľké množstvo žiadostí zo strany veriacich. V tom istom roku pápež Pavol VI. schválil dekrét, ale bolo potrebné dodatočné prešetrovanie, čiže proces sa opäť predĺžil. V roku 1979 šesťdesiat nemeckých biskupov požiadalo písomne pápeža Jána Pavla II. o urýchlenie procesu, pričom zdôraznili dôležitosť Emmerichovej vo vzťahu k spoločenskému, politickému a náboženskému životu jej doby. Petícia bola prijatá a celý materiál sa znovu začal skúmať.
V roku 2000 boli Anne Kataríne priznané čnosti hrdinského stupňa a, ako v septembrovom čísle časopisu „Emmerichblätter“ z roku 2003 informuje orgán Dülmenskej asociácie, ktorá sa zaoberá stigmatizovanou mníškou, 7. júla 2003 lekárska komisia uznala a prijala zázrak požadovaný pre beatifikáciu.
Zdá sa, že jeden z najdlhších a najzamotanejších procesov beatifikácie v dejinách Cirkvi speje k záveru.
Podľa spomínaného časopisu by mala byť Anna Katarína Emmerichová povýšená k uctievaniu na oltári v roku 2004 alebo najneskôr v roku 2005.
(Proces beatifikácie zavŕšil pápež Ján Pavol II., keď 3. októbra 2004 zapísal Annu Katarínu Emmerichovú do zoznamu blahoslavených.
Klement Brentano: Život přesvaté Panny Marie, Stará Říše 1912
