Hovorí sa, že pápež hovorí ex cathedra či “z katedry”, keď slávnostne predkladá nejaké učenie spôsobom, ktorý si nárokuje byť definitívne a absolútne záväzné. Toto sa nazýva aj výkon mimoriadneho pápežského magistéria a jeho cieľom je raz a navždy vyriešiť sporné otázky viery alebo mravov. Prvý vatikánsky koncil (dogmatická konštitúcia Pastor aeternus) učil, že takéto doktrinálne definície ex cathedra sú neomylné, a teda nereformovateľné.
Aj riadne magistérium Cirkvi (či už v osobe pápeža, alebo iného biskupa či zboru biskupov) môže niekedy učiť neomylne, keď jednoducho zopakuje nejakú doktrínu, ktorá sa vždy a všade učila.
Cirkev však netvrdí, že pápeži vždy učia neomylne, keď nehovoria ex cathedra. Jedným z dôvodov je, že sa vyskytlo pár pápežov (hoci iba pár), ktorí pochybili, keď nevykonávali svoje mimoriadne magistérium. Azda najbizarnejším prípadom je pápež Honorius I. (pápež 625 – 638 n. l.), ktorý učil kristologický omyl, v dôsledku ktorého bolo umožnené ľahšie šírenie monotelistickej herézy, a bol zaň formálne odsúdený niekoľkými nasledujúcimi cirkevnými koncilmi a pápežmi.
O Honoriovom prípade sa píše v mnohých cirkevných dejinách a príručkách, ale obzvlášť podrobný opis možno nájsť v krátkej knihe Johna Chapmana The Condemnation of Pope Honorius, ktorá vyšla v roku 1907 (možno si ju prečítať v angličtine TU). Chapman je tiež autorom článku o pápežovi Honoriovi v Katolíckej encyklopédii z roku 1910, ktorý predstavuje kratší, ale obsažnejší opis.
1. V čom však spočívala heréza pápeža Honoria?
Monotelistická heréza vznikla ako pokračovanie monofyzitskej herézy. Ortodoxná kristológia tvrdí, že Kristus je jedna osoba s dvoma prirodzenosťami, božskou a ľudskou. Monofyzitizmus tvrdí, že Kristus má len jednu prirodzenosť, božskú. Monofyzitizmus (“monos”, jeden a “thélo”, chcem) možno chápať ako pokus nájsť strednú pozíciu medzi monofyzitizmom a ortodoxiou. Zastáva názor, že hoci v Kristovi sú dve prirodzenosti, vôľa je len jedna. Z hľadiska ortodoxie je to neprijateľné, pretože vôľa je integrálnou súčasťou prirodzenosti. Preto popierať skutočnosť dvoch vôlí v Kristovi znamená nepriamo popierať, že má dve prirodzenosti.
Problémy pre pápeža Honoria sa začali, keď mu konštantínopolský patriarcha Sergius napísal na tému Kristovej vôle a navrhol kompromis, ktorý by sa mohol zapáčiť nespokojným monofyzitom. Honorius vo svojej odpovedi tvrdil, že je lepšie vyhnúť sa tomu, aby sa hovorilo o “jednej alebo dvoch operáciách” v Kristovi, a dokonca tvrdil, že v Kristovi je “jedna vôľa”. Problém je v tom, že prvé tvrdenie akoby ponechávalo priestor pre monoteletizmus a druhé akoby ho pozitívne potvrdzovalo.
Bezpochyby, ako tvrdili Honoriovi obhajcovia a ako pripúšťa Chapman, Honoriov zámer nebol heretický; bol skôr politický: chcel zblížiť tých, ktorých táto kristologická, t. j. dogmatická heréza odcudzila. Honoriove výroky však poskytli argumenty monotelistom, ktorí jeho slová považovali za doktrinálnu definíciu a odvolávali sa na ne na podporu svojho stanoviska.
Nech už boli Honoriove úmysly akékoľvek, ako hovorí Chapman, “pri definícii záleží viac na slovách” než na úmysle, ktorý sa za nimi skrýva, a bez ohľadu na to, či ich myslel vážne alebo nie, Honoriove slová boli “bezpochyby heretické” (str. 16), pretože koniec koncov išli proti dogme o Pánovej dvojakej prirodzenosti.
Honorius teda v skutočnosti nenavrhoval definitívnu formuláciu ex cathedra, takže jeho omyl nie je nezlučiteľný s učením I. vatikánskeho koncilu o podmienkach pápežskej neomylnosti. Nie je možné však tvrdiť (ako to niektorí robili na Honoriovu obranu), že hovoril iba ako súkromný teológ. To nerobil: Sergius mu napísal žiadosť o autoritatívnu radu od rímskeho biskupa a Honorius mu odpovedal ako rímsky biskup.
A tento omyl bol mimoriadne závažný, pretože, ako zdôrazňuje Chapman, monotelitská heréza skutočne nabrala na sile až po Honoriovej odpovedi Sergiovi a čiastočne aj v jej dôsledku.
Pápeži, ktorí nasledovali po Honoriovi, začali situáciu naprávať potvrdzovaním ortodoxného učenia a spočiatku sa snažili dať Honoriovým slovám ortodoxný význam alebo ich jednoducho ignorovať. Ale ako sa spor rozrastal, obhajovať pápeža Honoria bolo čoraz ťažšie.
2. Odsúdenie Honoria
Takmer päťdesiat rokov po Honoriovej smrti konflikt pretrvával, a tak bol na riešenie krízy zvolaný Tretí konštantínopolský koncil (680 – 681 n. l.), známy aj ako Šiesty ekumenický koncil (uznávaný Katolíckou cirkvou ako autoritatívny), ktorý nakoniec Honoriov postoj k Sergiovi veľmi tvrdo odsúdil slovami:
“Po prehodnotení … Sergiových doktrinálnych listov … Honoriovi, ktorý bol istý čas pápežom v starom Ríme, ako aj listu samotného Sergia, sme zistili, že tieto dokumenty sú celkom cudzie apoštolským dogmám, vyhláseniam svätých koncilov a všetkým prijatým Otcom a že nasledujú falošné učenie heretikov; preto ich úplne odmietame a odsudzujeme ako škodlivé pre dušu.
Ale nielen ich slová boli odsúdené, ale rovnako odsúdené bola aj Honoriove slová:
“Určujeme, že má byť vylúčený zo svätej Božej cirkvi a anathemizovaný Honorius, ktorý bol istý čas pápežom starého Ríma , pretože sme zistili, že v tom, čo napísal Sergiovi, nasledoval jeho názory a potvrdil jeho bezbožné učenie.”
A to až do takej miery, že zosnulý pápež bol týmto veľkým koncilom zaradený do dlhého zoznamu anathemizovaných heretikov:
“Teodorovi z Faranu, heretikovi, anathema! Sergiovi, heretikovi, anatému! Anathema heretikovi Pyrrhovi! Honoriovi, heretikovi, anathema!” atď.
A ešte raz:
“Vylučujeme z Cirkvi a právom podrobujeme anatéme všetky zbytočné novoty, ako aj ich autorov: totiž Teodora z Faranu, Sergia a Pavla, Pyrtha a Petra (ktorí boli konštantínopolskými arcibiskupmi)… a spolu s nimi Honoria, ktorý bol vládcom Ríma, kým ich v týchto veciach nasledoval.”
Samozrejme, v žiadnom prípade to nevyjadrovalo nepriateľstvo voči Rímu ani odmietanie pápežskej autority. Naopak, ako zdôrazňuje Chapman, dekréty koncilu podpísali zástupcovia vtedajšieho pápeža, pápež svätý Agatón, ktorý potvrdil to, čo na tomto koncile povedal nasledujúci pápež, svätý Lev II. a pridal svoje osobné odsúdenie Honoria, pričom uviedol
“Anathemizujeme autorov nového bludu (monoteletizmu)… a tiež Honoria, ktorý sa neusiloval posvätiť túto apoštolskú Cirkev učením v súlade s apoštolskou tradíciou, ale s profánnou zradou dovolil, aby sa jej čistota poškvrnila”.
To však nebolo posledné slovo.
Siedmy ekumenický koncil z roku 787 n. l. (známy aj ako Druhý nicejský koncil) zopakoval odsúdenie predchádzajúceho koncilu slovami
“Tvrdíme, že v Kristovi sú dve vôle a dve činnosti podľa skutočnosti každej prirodzenosti, ako to učila aj šiesta synoda, ktorá sa konala v Konštantínopole, pričom vylúčila Sergia, Honoria , Kýra, Pyrha, Makária a tých, ktorí s nimi súhlasili.”
A ešte raz:
“Anathemizovali sme tiež … učenie o jednej vôli, ktoré zastávali Sergius, Honorius , Cyrus a Pyrrhus.”
Ôsmy ekumenický koncil v rokoch 869 – 870 n. l. (známy aj ako Štvrtý konštantínopolský koncil) odsúdenie zopakoval ešte raz:
“Anathematizujeme Teodora, ktorý bol biskupom vo Faráne, Sergia, Pyrha, Pavla a Petra, bezbožných prelátov konštantínopolskej cirkvi, a spolu s nimi Honoria z Ríma.“
Ako upozorňuje Chapman, okrem týchto opakovaných anatém musel potom každý nový pápež, ktorý zložil prísahu v období od 8. do 11. storočia, sľúbiť, že bude bojovať proti bludom rôznych heretikov,
“spolu s Honoriom, ktorý pridal olej do ohňa ich zvráteným tvrdeniam” (s. 115 – 16).
Na dôvažok Chapman dodáva: “Honorius sa ako kacír spomínal v čítaniach rímskeho breviára na 28. jún na sviatok svätého Leva II. až do 18. storočia” (str. 116).
Medzi Honoriovou smrťou a jeho odsúdením prvým zo spomínaných koncilov uplynulo viac ako štyridsať rokov. Ale keď už bol odsúdený, toto odsúdenie sa po stáročia opakovane potvrdzovalo na najvyšších miestach Cirkvi.
Je možné obhajovať Honoria?
Podľa Chapmana “bezpochyby nijaký katolík nemá právo popierať, že Honorius bol heretik… heretik v slovách, hoci nie v úmysle”, opakuje (str. 116). Niektorí sa snažili ukázať, ako možno Honoriove slová čítať ortodoxne, ale ako zdôrazňujú Chapman a Butler, uniká im, že otázku, či Honorius bol alebo nebol heretik, nemožno vyriešiť len na základe jeho listov.
Rozhodujúca je aj skutočnosť, že samotné koncily a neskorší pápeži ho odsúdili ako heretika, takže popierať, že bol heretik, znamená vzoprieť sa úsudku týchto koncilov a pápežov, takže tvrdiť, že Honorius sa nemýlil, znamená tvrdiť, že pápeži a neskoršie koncily (schválené a uznané Cirkvou) sa mýlili.
Je pravda, že v priebehu storočí sa našli takí, ktorí sa snažili obhajovať Honoria nie pre neho samého, ale pre samotné pápežstvo. Azda najvýznamnejším teológom bol svätý Róbert Bellarmín (v 4. knihe XI. kapitoly diela O zvrchovanom pápežovi), ktorý sa v protestantských časoch snažil chrániť autoritu Ríma. Jeho argumenty však boli vždy slabé a neskorší ortodoxní katolícki teológovia ich odmietli.
Bellarmin napríklad navrhuje, že “možno” Honoriov list Sergiovi sfalšovali heretici; a keby nebol sfalšovaný, mohol by sa vykladať katolícky….
3. Honoriova lekcia
Ako zdôrazňuje Chapman
“Honorius bol omylný, mýlil sa, bol heretik práve preto, že autoritatívne nevyhlásil petrovskú tradíciu Rímskej cirkvi, ako to mal urobiť. Neodvolával sa na túto tradíciu, ale iba schválil a rozšíril Sergiov polovičatý kompromis”. (str.109)
Honorius sa mohol pomýliť vo vlastnom liste, pretože tam nehovoril ex cathedra. A v tomto prípade sa skutočne dopustil omylu, pretože neučil v kontinuite s tradíciou. Napokon, ako zdôraznil Prvý vatikánsky koncil pri vyhlásení pápežskej neomylnosti, účelom neomylnosti nie je oprávniť pápeža učiť novoty, ale naopak, zabezpečiť, aby zachovával tradičné učenie:
“Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby svojím zjavením vyhlasovali nejaké nové učenie, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo depozit viery odovzdaný apoštolmi” (c. IV, Pastor Aeternus).
Poučenie z Honoriovho prípadu je jasné. Keď pápež nehovorí ex cathedra teoreticky je možné, že upadne do omylu. A ak v tejto súvislosti učí niečo, čo je v rozpore s tradičným učením Cirkvi, upadne do herézy, a tak môže uviesť do omylu aj ostatných, čo má pre Cirkev katastrofálne následky. V takejto situácii sa však Cirkev čoskoro spamätá a bude prísne súdiť každého pápeža, ktorý takúto krízu podnietil.
