Rozhovor: Rozvedení chcú dostať bolesť von zo seba
Ako ste sa vy, zakladatelia Hnutia na pomoc rozvedeným kresťanom, dali dokopy?
Peter: So Slávkou Kolesárovou sme sa spoznali na stretnutiach neformálneho združenia na pomoc rodinám v kríze – Synapsia, ktoré pôsobí na území mesta Prešov. Vedeli sme o sebe, že máme spoločný problém a niekoľkokrát sme sa o tejto problematike rozprávali. Slávka poznala Majku Farkašovú a ja som sa s ňou zoznámil až potom, ako sme už konkrétne riešili rozbehnutie hnutia v rámci spoločenstva v Prešove, pri čom nám pomáhal aj otec Ľuboš Kohút.
Čo presne vás nakoplo, aby ste založili hnutie? Vnímali ste takú potrebu? Nepostačovalo vám to, čo poskytuje Cirkev?
Slávka: V roku 2012 boli Misie v Prešove a počas nich mal niekoľko prednášok pre rozvedených páter Ladislav Csontos. Ja som sa mu zverila, že už niekoľko rokov mám myšlienku venovať sa pastorácii rozvedených a páter Ladislav bol z nej nadšený a vyslovil vetu: „Ale to musíte začať vy zdola.“ To bol moment, ktorý to celé spustil, a tak sme sa začali spolu stretávať a modliť sa. Napokon sme 15. januára 2013 mali naše prvé stretnutie pre verejnosť. Vôbec sme nevedeli, do čoho ideme, len sme cítili, že rozvedení potrebujú spoločenstvo, kde by sa cítili ako na jednej lodi a boli bližšie k Bohu.
Peter: Vnímali sme, že pastorácia pre rozvedených síce existuje, ale nie je dostatočne rozvinutá tak, aby bola blízko pri tých, ktorí ju potrebujú. Mnohí z rozvedených sa cítili akoby vylúčení z Cirkvi, akoby nepatrili do kostola a nemali už nárok byť s Pánom. Mnohí chceli pristupovať k sviatostiam, ale nevedeli, ako postupovať. Otec Ľuboš Kohút a Farnosť svätého Mikuláša v Prešove sú vaši tútori. Ako vám konkrétne pomáhajú? Peter: Ako som spomínal, pri zrode nášho hnutia bol aj otec Kohút, ktorý nás smeroval a podporoval. V súčasnosti má už trocha inú misiu. Páter Csontos nám pomohol vypracovať štruktúru a pravidlá stretnutí. Farnosť sv. Mikuláša nám poskytuje priestory na stretávanie, zároveň dekan, otec Dronzek, potvrdzuje akúsi pravosť, ak sa niekto na Hnutie opýta. Každé stretnutie vedie kňaz, a preto oslovujeme kňazov z Prešova a okolia. Prichádzajú na naše stretnutia a mnohí sú dotknutí, nadšení. Veľmi dobrú spoluprácu máme s rehoľníkmi – františkánmi, ktorí pôsobia tu v Prešove. Stretnutia pre rozvedených robíte od roku 2013.
S akými očakávaniami ste do toho išli?
Peter: Nemali sme veľké očakávania. Vedeli sme však, že tak, ako sme my potrebovali niekoho či nejaké spoločenstvo, potrebujú ho aj rozvedení. Chceli sme vytvoriť priestor na to, aby sa mohli podeliť o svoj osud, na vzájomné povzbudenie či osvetu, ale v prvom rade im pomôcť byť bližšie k Bohu.
Naplnilo sa niečo z toho?
Slávka: Podľa mňa sa naplnilo veľa a dovolím si tvrdiť, že viac, ako sme boli schopní očakávať. Tieto stretnutia okrem toho, že dávajú ľuďom nádej, že Pán je tu stále pre nich, že ich neopustil a nezavrhol pre stav, v akom sa ocitli, vlievajú do sŕdc týchto ľudí pokoj. Pokoj, ktorý ich oslobodzuje od nevraživosti voči manželom a manželkám, voči rodine, pretože v spoločenstve nachádzajú samých seba tým, že sa naučia odpúšťať. Odpustia hlavne sebe, svojim blízkym, a tak nachádzajú nový pohľad na život s Pánom a v Pánovi. Raz ročne si pozývame cirkevného sudcu, ktorý zodpovie na otázky kánonického práva. Taktiež mávame raz v roku duchovné cvičenia pre rozvedených a nesviatostne sobášených v Centre pre rodinu Sigord pri Prešove.
Čo vám osobne dávajú tieto stretnutia?
Peter: Každé stretnutie je obohatením. Ja som primárne členom Hnutia Svetlo-Život, kde mám pravidelnú formáciu, zároveň som sociálny pracovník a poznám silu akejkoľvek skupiny, pretože mnohé odborne vediem alebo som na nich účastný, takže aj účasť na týchto stretnutiach ma posúva ďalej. Teší ma, keď vidím ľudí rásť, keď počujem, že sú vďační, keď sa uzdravujú. Stále však je aj osobný materiál na vlastný rast. Aj teraz mám novú situáciu, lebo mi prišlo rozhodnutie z Rímskej roty o potvrdení platnosti manželstva a vnímam, že si to potrebujem ujasniť a zastabilizovať sa v tejto skutočnosti a verte, nie je to jednoduché.
Akú máte spätnú väzbu od účastníkov stretnutí?
Peter: Veľmi pozitívnu a živú. Na naše stretnutia už prišlo okolo štyristo ľudí. Chodia pravidelne, alebo prídu iba raz, alebo chodia nepravidelne vzhľadom na pracovné povinnosti. Slávka zasiela vyše šesťdesiat emailov s pozvánkami na stretnutie ľuďom, ktorí nám zanechali svoj kontakt. Mnohí píšu, ako im je ľúto, že nemôžu byť znova s nami, ako im chýbajú naše stretnutia, či už modlitbové alebo tematické. Chcem poznamenať, že na naše stretnutia chodia aj ľudia z iných denominácií, nielen katolíci, čo je pre nás tiež povzbudzujúce.
Majú ľudia túžbu sa stretávať? Vidia zmysel v takejto formácii? Zdá sa vám, že svoj život po čase berú ľahšie, radostnejšie kvôli stretávaniu?
Slávka: Určite, lebo volajú, kedy bude stretnutie, aký kňaz príde, aká bude téma. Tí, ktorí sú s nami od začiatku, alebo chodia do spoločenstva dlhšie, sa nedajú porovnať s tými, čo prichádzajú po prvý raz. Nielenže sú radostnejší a spokojnejší, ale vidíme a cítime, že sú to akoby noví misionári lásky voči rozvedeným, že majú túžbu odovzdať to, čo našli pre seba v spoločenstve, aj iným. Ako beriete fakt, že nemôžete prijímať Eucharistiu? Sú medzi vami aj takí, čo môžu? Peter: Ja osobne môžem. Mám povolenie od otca biskupa a je to pre mňa veľmi dôležité. Mnohí z tých, čo nemôžu prijímať Eucharistiu, to berú ako skutočnosť a neriešia to. Sú však aj takí, ktorí to vo svojich srdciach prežívajú bolestne, ale zároveň vedia, že Ježiš Kristus prišiel na tento svet, aby zachránil hriešnikov a oni si to uvedomujú v celom svojom bytí.
Čo podľa vás potrebujú rozvedení najviac počuť? Za čo sa chcú modliť, z čoho chcú byť uzdravení?
Slávka: Oni nepotrebujú len niečo dobré počuť, oni chcú byť hlavne prijatí a milovaní. Prijatí do spoločenstva a milovaní Bohom. Modlia sa za pokoj v ich srdciach, dušiach, za pokoj v rodinách. Modlia sa za iných ľudí zo spoločenstva, za svojich blížnych. Tým, že sa modlia – či už v spoločenstve alebo doma – sa uzdravujú a dospejú do štádia odpustenia, v ktorom nachádzajú pokoj. Ak majú nejaké problémy, už ich vedia inak prijať aj riešiť. Sú otvorenejší, radostnejší, pokojnejší a vedia, že sa majú na koho obrátiť. Vzťah s Bohom je u mnohých ľudí taký veľký, pevný, že ma stále prekvapuje, keď vidím, ako Boh riadi ich a naše životy.
Ako sa navzájom povzbudzujete, pomáhate si?
Peter: Práve preto hnutie vzniklo, aby sme si pomáhali. Mnohí prídu do spoločenstva zranení a prejavuje sa to rôzne. Buď máločo o sebe povedia, alebo plačú, alebo naopak sú plní zlosti a akoby to potrebovali dostať zo seba von. Snažíme sa vytvoriť priestor na vyjadrenie tejto bolesti a ak je to potrebné, dohodnúť stretnutia mimo tých pravidelných. Mnohí prichádzajú, aby zistili, či je možné ich situáciu riešiť a čo musia pre to urobiť. Pomoc je aj v tom, že spoznávate, že aj iní sa dostali do podobnej situácie a majú problémy. Prijatie a povzbudenie je základný rámec pomoci.
Prečo odporúčate ostatným, aby sa k vám pridali?
Slávka: My na stretnutia pozývame prostredníctvom oznamov v kostoloch, cez masmédiá alebo aj osobne. Je na každom človeku, či prijme túto výzvu. Vyjadrujeme to slovami sv. Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ Nebojte sa prísť medzi nás, nebojte sa bojovať a ísť ďalej, nebojte sa odpustiť, nebojte sa odpustenia, nebojte sa …, lebo je tu Boh, ktorý vás nadovšetko miluje. On je stále pri vás a bude pri vás, len mu dajte svoje srdce, svoje bôle, žiale, starosti i radosti. Nebojte sa, že nebudete spasení. Vierou, skutkami lásky, modlitbou, vernosťou Bohu isto prídete k cieľu večného života. Odpúšťajte, žehnajte a budete aj vy požehnaní.
Máte nejaké svedectvá, že niekto niečo prežil na stretnutiach, zmenil sa mu pohľad na Boha, Cirkev, na svoj život, došlo k odpusteniu sebe, partnerovi…?
Slávka: Je toho viac, napríklad sme mali paniu, ktorá po dvadsiatich troch rokoch znova prijala Eucharistiu, hoci celý čas ju mohla prijímať, lebo žila sama, ale necítila potrebu byť s Pánom. Na duchovných cvičeniach si vykonala generálnu spoveď a so slzami v očiach sa odovzdala Bohu. Tri manželstvá, ktoré boli v kríze, lebo aj takíto k nám chodia, a prišli buď obaja, alebo jeden z manželov, zostali vo sviatostnom zväzku naďalej vďaka zmene na pohľad jedného k druhému. Ďalšia pani, ktorá nemôže prijímať Eucharistiu, ale keď má možnosť, ide aspoň na krížik počas podávania svätého prijímania ako malé dieťa, aby aspoň takto prijala Pána.
Peter: Bol tu aj chlapík, ktorý veľmi ťažko niesol a nesie rozpad svojho manželstva a hlavne správanie svojej manželky, lebo mu bráni stretávať sa s dcérou, prešiel vnútorným emocionálnym uzdravením. Myslím, že manželke ešte z hĺbky svojho srdca neodpustil, ale je na veľmi dobrej ceste k tomu dospieť a urobiť to. O tom, že mnohí na základe informácií a prehodnotení svojho vzťahu k Bohu začali pristupovať k sviatostiam, už bola reč.
Viac na: www.cestaplus.sk/…/rozvedeni-chcu-…
© Copyright www.cestaplus.sk
